Aktuality, História,

K 70. výročiu porážky US Air Force nad Kóreou

---

 

Predhistória
Do roku 1945 Kóreu okupovalo Japonsko a tak je logické, že po vojne ju okupovali vojská ZSSR a USA. Spojenci si ju rozdelili na okupačné zóny rovnako, ako si predtým podelili Nemecko a Rakúsko. ZSSR pripadol sever, USA juh, pričom hranicu medzi zónami tvorila 38. rovnobežka.

 

Vojna
Na koho zvaliť vinu za začiatok vojny, je otázkou pomerne spornou. Podľa faktov ju začal Kim Ir Sen, keď severokórejská armáda 25. júna prekročila rozhraničovaciu líniu a už v auguste kontrolovala prakticky celý polostrov. Kim ju však začal ako odpoveď na neustále narušovanie hranice z južnej strany. Iba v roku 1949 bolo zaznamenaných 2600 takýchto prípadov.

 

Všeobecne sa má za to, že Kórejská vojna bola nevyhlásenou vojnou medzi ZSSR a USA. Lenže nie je to celkom tak, keďže severnú Kóreu podporovala predovšetkým Čína. Na severokórejskej strane bojovali predovšetkým čínski dobrovoľníci a vojenskí špecialisti. ZSSR zabezpečil predvojnovú prípravu severokórejskej armády.

 

V prvom období (približne do októbra 1950) Kórejci bojovali sami. V druhom (jeseň 1951) vláda juhu Kórei získala podporu „síl OSN“. Samozrejme, že išlo o eufemizmus, žiadnych síl OSN, okrem Američanov, v tejto časti sveta nebolo.

 

Už začiatkom októbra 1950 sa situácia mení – severokórejská armáda je rozbitá a ustupuje k čínskej hranici. Práve v tomto momente sa Čína a neskôr aj ZSSR zapájajú do konfliktu na strane Severu. Mao Ce Tung účasť ČĽR opodstatnil slovami:

„Ak dovolíme USA okupovať celý Kórejský polostrov… musíme byť pripravení na to, že vyhlásia vojnu Číne“.

ZSSR si uvedomoval, že v Kórei je dostatok pechoty a tak pomohli tým, čo nemala ČĽR a ani Kórejci – stíhacím letectvom a pilotmi, ktorí prešli bojiskami 2. sv. vojny.

 

Porážka
Základnou príčinou porážky severokórejskej armády bolo bombardovacie letectvo „síl OSN“, ktoré používalo známu taktiku „zbombardovať až do doby kamennej“. Lenže v momente, ako sa na kórejskom nebi zjavili sovietski letci, priebeh bojov sa zásadne zmenil. Samozrejme, že je to spoločná zásluha – tak sovietskych stíhačov, ako aj čínskych dobrovoľníkov a vojenskej pomoci. Pričom „čierny štvrtok“ je spojený práve s vojenskou pomocou. Jej dodávky postupovali do Kórei po železničnom moste cez hraničnú rieku Jalu. Zničenie mostu znamenalo zastavenie dodávok zbraní a munície.

 

Dňa 12. 4. 1951 sem Američania vyslali 48 bombardérov B-29, ktoré boli chránené stíhačmi F-80, F-84, F-86 – celkovo asi 150 stíhačov.
Na prepad tejto armády významné sovietske letecké eso Ivan Kožedub (trojnásobný Hrdina ZSSR, ktorý zostrelil najväčší počet Nemcov) poslal všetko, čo mal: 36 stíhačov MiG-15 svojej divízie (iné zdroje hovoria, že na letisku predsa len zostal jeden službu konajúci pár).
Treba poznamenať, že útok vôbec nebol samovražedný, pretože MiG-om 15 sa mohli rovnať iba ak F-86, proti ostatným sa Sovieti vrhali aj keď proti nim stála desaťnásobná presila.

 

 

Na opis ďalších udalostí toho dňa sa najlepšie hodí slovo „rozdrvenie“. Lebo Američania tu stratili 12 bombardérov B-29 (každý mal 12 člennú posádku) a 5 stíhačov prikrytia. Do zajatia sa dostalo približne 100 Američanov. Navyše most vydržal.

 

V októbri toho istého roku ruskí letci spôsobili Američanom ďalší „čierny deň“, keď im zostrelili 16 „superpevností“ B-29. Od tých čias sa americké velenie úplne vzdalo nasadzovania B-29 vo veľkých skupinách a cez deň. A spolu s tým aj taktiky „bombardovania až do doby kamennej“.

 

K daným časom sa obe Kórei zakopali v rajóne 38. rovnobežky, kde sa to rok predtým aj začalo.  Dňa 27. júla 1953 obe strany uzavreli prímerie, no stav vojny trvá dodnes.

Vladimír Mikunda podľa topwar.ru