Aktuality, História,

Front, ktorý nepochodoval na Prehliadke víťazstva

---

Prehliadka Víťazstva na Červenom námestí sa konala 24. júna 1945. Slávnostným pochodom sa po ňom prešlo 12 zložených plukov bojujúcich frontov, námorníkov, Vojska poľského a Moskovskej posádky. Pluky pozostávali z piatich práporov (a tie z dvoch rôt)… teda boli tu aj roty pechoty, delostrelectva, tankistov, kavalérie, ženistov, spojárov a samozrejme i letcov.

 

Lenže ani v zostave samostatných plukov, ani v zostave zložených rôt frontov sa neobjavili partizáni, ktorí bojovali na celej šírke bojovej línie od 4. ukrajinského po Karelský front. Partizáni akoby boli vyňatí z týchto celonárodných osláv, akoby na nich ktosi „náhodou“ pozabudol.

 

Skutočný druhý front
Partizánsky front sa začal formovať od prvých dní vojny. Práve Stalin, ako spomínal dvojnásobný Hrdina ZSSR genmjr. Sidor Kovpak, nazval partizánov „naším druhým frontom“.

 

Nebolo to žiadne zveličenie, veď štyri mesiace po nemeckom vpáde vydali Hitlerovci direktívu „Hlavné zásady boja s partizánmi“, ktorá stanovila normy na ochranu železničných magistrál (prápor na 100 km trate). Takto partizáni v roku 1941 viazali 5 % a v roku 1944 až 30 % nemeckých síl.

 

Bol to teda ozajstný 2. front?
Bol! Pritom nie vinou partizánov neboli v plnej miere využité jeho obrovské bojové možnosti.
Zo všetkých nemeckých strát 10 % spôsobili partizáni. Podľa prepočtov bývalého náčelníka Ústredného štábu partizánskeho hnutia Pantelejmona Ponomarenka, sovietski partizáni a ilegálni pracovníci vyradili z boja 1,6 milióna hitlerovcov a ich miestnych pomocníkov, stiahli z frontu vyše 50 divízií. Pričom na jedného zabitého okupanta minuli v porovnaní s vojakmi na fronte nie 200 tisíc, ale 500 krát menej nábojov.

 

Vyzerá to tak, že neexistencia partizánov na Prehliadke víťazstva asi predsa len nebola náhodná. Vedeniu ZSSR sa asi nechcelo pripomínať občanom začiatok vojny, kedy širokospektrálna príprava na možnú okupáciu bola v rokoch 1937 – 1938 zredukovaná. Špeciálne partizánske školy boli rozpustené, základne a tajné skrýše so zbraňami pre budúcich partizánov boli zlikvidované, starostlivo vyberané diverzné skupiny a partizánske oddiely boli rozpustené, väčšina ich vedúcich bola stíhaná. Partizánsky boj na okupovaných územiach sa teda musel začať od nuly za cenu ťažkých strát, bez strategického plánu, bez jasne určených úloh, bez pripravených kádrov a bez materiálnej základne. Partizáni na Prehliadke víťazstva by sa teda stali veľmi živou a nemiestnou výčitkou tohto stavu.

 

Spochybnená oddanosť
Druhým dôvodom neprítomnosti partizánov v slávnostnej zostave mohli byť pochybnosti o ich politickej spoľahlivosti. I keď by sa zdalo, že kto, ak nie partizáni, prakticky preukázali svoju oddanosť vlasti.

 

Na okupovanom území ZSSR žilo 45 % obyvateľstva Sovietskeho zväzu. To kŕmilo okupantov z takmer celej Európy, vrátane kolaborantských zradcov a aj partizánov. Pomáhalo dokonca aj „Veľkej zemi“ (neokupovanému územiu ZSSR), pomáhajúc potravinami blokovanému Leningradu.

 

Okupanti ukladali miestnym obyvateľom množstvo pracovných povinností: kopanie zákopov a výstavbu obranných objektov, odmínovanie, rôzne opravy, zbor trofejí, úpravu komunikácií, prepravu nákladov, prácu v administratívnych orgánoch, v priemyselných a poľnohospodárskych závodoch atď. Len na železnici, ktorá slúžila okupantom, pracovalo vyše pol milióna miestnych obyvateľov.
Približne dvojnásobok slúžil v policajných a pomocných orgánoch nemeckých formácií. Spory o tom, ktorých bolo viac – ich alebo sovietskych partizánov, sa vedú dodnes. Napríklad, v momente zlúčenia s Červenou armádou bolo v partizánskych brigádach Bieloruska od štvrtiny do tretiny bojovníkov, donedávna spolupracujúcich s okupantmi.

 

Nesmieme tiež zabudnúť, že v čase Prehliadky víťazstva ešte stále prebiehal boj s banderovcami na Ukrajine, s „lesnými bratmi“ v Bielorusku, v Pobaltsku… Azda aj to spôsobilo minimalizovanie pozornosti k partizánom a banditom.

 

Bojovali bez veliteľa
Zdá sa, že nie náhodou malo význam aj to, že partizáni nemali svojho ústredného veliteľa. Pravdou je tiež to, že nie dlho (máj – júl 1942) pobudol v tejto funkcii maršal Kliment Vorošilov. Lenže čoskoro bol tento post zrušený akoby „v mene väčšej pružnosti velenia partizánskeho hnutia“. V skutočnosti však tým bola zlikvidovaná možnosť jednotného velenia všetkým bojovníkom nepriateľského tyla.
Skúsenosti už prvého roku vojny ukázali vysokú efektivitu formácií, vytvorených na základe špeciálne pripravených diverzných skupín. Tieto rýchlo rástli vďaka utečencom zo zajatia, vojakom z obkľúčenia, miestnym komunistom, komsomoľcom a aktivistom. Súbor nemnohých vojenských profesionálov a masy znalcov miestnych pomerov sa ukázal optimálne bojaschopným.

 

Najväčšiu efektivitu partizáni dosiahli pri diverziách na železnici. Zničili 1232 rušňov a 13 181 vagónov, cisterien a nákladných platforiem. Diverzné skupiny Červenej armády zlikvidovali vyše 2000 fašistických konvojov.

 

A čo vyznamenania?
V roku 1942 boli zavedené odznaky „Odstreľovač“, „Vynikajúci minér“, „Vynikajúci prieskumník“, „Vynikajúci delostrelec“, „Vynikajúci tankista“, Vynikajúci ponorkový námorník“, „Vynikajúci torpédoborec“ a aj „Vynikajúci pekár“, Vynikajúci kuchár“, „Vynikajúci šofér“…, no na partizánov sa opäť „zabudlo“.

 

„Radšej teraz, ako nikdy!“, hovorilo sa pri 65. výročí Víťazstva keď bol v Rusku ustanovený sviatok Deň partizána a ilegálneho pracovníka.
Dňa 2. februára 1943 bola založená dvojstupňová medaila „Partizán vlasteneckej vojny“. Prvý stupeň získalo 56 000 ľudí a druhý 71 000. Čiže počet vyznamenaných partizánov zjavne zaostával za počtom bojujúcich v tyle nemeckých fašistických vojsk.

 

Omnoho väčšiu váhu dali sovietskym partizánom Hitlerovci. Ustanovili efektný náprsný znak za účasť na boji s partizánmi. Vyjadroval ho meč so svastikou na špici, prebodajúci lebku so skríženými hnátmi a obvinutý viachlavou hydrou. Právo na bronzový odznak získaval vojak, ktorý bol na partizánov nasadený 20 dní, na strieborný – 50 dní a na zlatý – 100 dní. Iba na porovnanie – Luftwaffe ich získavala za 30, 75 a 150 bojových letov.

 

Všetci chcú byť odlíšení. Každý sa rád hlási k svojmu bratstvu – pechotnému, tankovému, výsadkárskemu…, no partizánom nebolo ani to dopriate. Existujú len oblastné rozlišovacie znaky.

 

Dňa 9. mája 2016 sa za slávnostnými bojovými formáciami zjavil „Nesmrteľný pluk“, ktorý sa tiež stal dôkazom, že ľudová tvorivosť národa je stále živá.

Vladimír Mikunda podľa topwar.ru