Aktuality, História,

Pomohli Japonci Stalinovi vyhrať bitku o Moskvu?

---

 

Čo však hovoria fakty?

Že priama hrozba od miliónovej Kuantungskej armády hrozila ZSSR najmenej do polovice roku 1943 a teda, že zaviazaných tu bolo 28 percent stavu Červenej armády. Oficiálne údaje hovoria, že k 1. decembru 1941 sa na východe nachádzalo 1 568 000 vojakov z 5 495 000 celkového stavu (čiže 28 percent) s 2541 tankami a 2951 lietadlami.

 

V tejto súvislosti sa často spomína aj Sorgeho oznam, že Japonci nezaútočia proti ZSSR. Ibaže, toto vyplýva len z jeho prvej časti. Druhá, na ktorú sa často „zabúda“, hovorí, že ide len o presun termínov útoku proti ZSSR. Čiže práve táto časť nedovolila Stalinovi stiahnuť pod Moskvu viac síl a prostriedkov. Japonské plány totiž vôbec nevylučovali tento útok v roku 1941.

 

Doložme obraz japonskej hrozby faktami!

Tokijský tribunál konštatoval, že k 5. decembru 1941 bolo na útok proti ZSSR pripravených 50 percent pechotných divízií Japonska, 75 – 80 percent jazdeckých útvarov, asi 65 percent tankových plukov, polovica delostrelectva a letectva pozemných síl.

 

Dňa 3. decembra 1941 vydalo hlavné japonské velenie rozkaz číslo 578, v ktorom sa hovorí: „Na zabezpečenie ríše zdrojmi a na vytvorenie nového poriadku vo Veľkej východnej Ázii bolo prijaté rozhodnutie začať vojnu s USA, Veľkou Britániou a Holandskom. Ráta sa s rýchlym útokom na dôležitých smeroch na juhu a zároveň s vyriešením čínskeho incidentu (tak bola v Japonsku pomenovaná Japonsko-čínska vojna).“

 

Hoci sa vojna so ZSSR v tom čase nepripúšťala, v rovnakom čase dostalo velenie Kuantungskej armády direktívu č. 1048: „V súvislosti so vzniknutou situáciou zosilnite prípravu na operácie proti Rusku. Pripravenosť na začiatok vojenských operácií sa stanovuje na jar 1942.“ V japonskom velení panoval „optimistický“ názor, že ak sa Hitlerovi podarí obsadiť Moskvu do konca roka…,

 

 

 

…japonský útok proti ZSSR sa začne ešte tej zimy.

Preto dostal veliteľ expedičných síl v Číne rozkaz č. 575 byť pripravený na čiastočný presun jeho vojsk (6 divízií, posilnených o delostrelectvo a ženijné jednotky) na sever. V prvom poradí obsadiť Ussuri a v prípade úspechu rozvinúť komplexný útok na Severnom fronte.

 

V Kuantungskej armáde chápali, že rozhodnutie o presune útoku na jar 1942 bolo iba všeobecné, a pokračovali s aktívnou prípravou na očakávaný „zlomový moment“ na sovietsko-nemeckom fronte. Po vydaní rozkazu 3. 12. 1941náčelník štábu Kuantungskej armády na porade veliteľov zväzkov vydal nasledovné pokyny:

 

„Na dokončenie prípravy na operácie proti Sovietskemu zväzu sa musí každá armáda a zväzok prvej línie usilovať o to, aby sledujúc neustále zmeny vojnového stavu ZSSR a Mongolska, mali možnosť v ktoromkoľvek momente určiť reálny stav. Osobitne sa to vzťahuje na súčasné podmienky, kedy čoraz viac vzniká nevyhnutnosť určiť príznaky „zlomového momentu“ v situácii.“

 

Povedané inými slovami, išlo o nachádzanie sa v neustálej bojovej pohotovosti na splnenie rozkazu o vstupe do vojny po páde Moskvy. Japonskí generáli si zvolili stratégiu, ktorú pomenovali „teóriou slepého diospýru“ (miestne ovocie – pozn. autora). Jej zmysel spočíval vo vrhnutí sa na ZSSR v momente, keď ako zrelý plod „sám padne k nohám Japonska“.

 

Lenže zlom, ktorý nastal v decembri 1941 na sovietsko-nemeckom fronte, mal úplne iný obsah. Protiútok Červenej armády sa pod Moskvou skončil rozdrvením hitlerovských vojsk, čo do sveta vyslalo signál o absolútnom krachu blitzkriegu.

 

Rozdrvenie nacistov veľmi udrelo aj po japonských plánoch zákerného prepadnutia ZSSR, navyše bolo svedectvom, že Červená armáda môže účinne bojovať nielen na západe, ale aj na východe. No a to naozaj vystrašilo japonské vládne kruhy.

 

Dňa 5. januára 1942 si cisár Hirohito vyžiadal od náčelníka generálneho štábu pozemných vojsk Sugijamu správu o výsledkoch sovietskeho protiútoku pod Moskvou. Sugijama v nej osobitne podtrhol: „ZSSR si zachoval 40 % svojej priemyselnej sily, postupne obnovuje výrobu a my to nesmieme podceňovať“. Potom 22. januára, odpovedajúc na otázku cisára o termínoch realizácie operácie proti ZSSR, Sugijama vyhlásil, že podľa jeho názoru „v súčasnosti, do leta tohto roka, nie je účelné uskutočniť útočnú operáciu na severe“.

 

Zostavovatelia 106 dielnej japonskej „Oficiálnej histórie vojny vo Veľkej Východnej Ázii“ uviedli priamu súvislosť výsledkov víťazstva Červenej armády pod Moskvou s vynúteným rozhodnutím vedúcich predstaviteľov militaristického Japonska prehodnocovať termíny japonského útoku proti Sovietskemu zväzu. Píšu: „Zomknutosť Červenej armády s obyvateľstvom na obranu vlasti pod vedením Stalina bola veľmi pevná. Moskva i Leningrad sa úporne držali, Červená armáda si zachovala vysoký bojový duch, nebolo badať žiadne príznaky na vnútorný rozkol. Nami očakávaný moment riešenia otázky o Sovietskom zväze sa plynutím času vzďaľoval… Krach zimnej kampane nemeckej armády predurčil aj krach veľkej stratégie Nemecka v boji proti ZSSR“.

 

 

 

 

Zdanie a skutočnosť

V prvých mesiacoch vojny v roku 1942 si japonské vedenie myslelo, že vďaka obsadenia zdrojov strategických surovín môže Ríša vychádzajúceho slnka viesť proti ZSSR dlhodobú vojnu. 18. 2. 1942 japonský „Inštitút totálnej vojny“ predstavil vláde strategický program vojny.

 

„V prípade vojny so Sovietskym zväzom treba využiť strategickú situáciu protivníka na hlavných bojiskách a jeho vzdialenosť od základných operačných základní a naniesť mu maximálne silný prvý úder, rýchlo mu zlikvidovať hlavné sily a podporné útvary, snažiac sa vyriešiť vojnový konflikt v krátkom čase a potom, obsadiac dôležité oblasti, viesť dlhodobú vojnu.

 

Japonský generálny štáb zároveň postavil operačný plán útočných operácií v roku 1942, ktorý sa zachovával až do roku 1944. Na Tokijskom tribunály o ňom hovoril operačný dôstojník (1940-1944) R. Sedzima: „…v Mandžusku sa plánovalo sústrediť okolo 30 divízií. Prvý front pozostával z 2., 3., 5. a 20. armády a jeho úlohou bolo naniesť hlavný úder smerom na Vorošilov (dnes Ussurijsk). Tieto štyri armády mali naraz vstúpiť do rozh     odujúceho boja v okolí Vorošilova.

 

V  druhom fronte bola 4. a 8. armáda. Jeho úlohou bolo útočiť smerom na „Svobodnyj-Kujbyševka s cieľom rozdrviť sovietske vojská a preseknúť železnicu (Transsibírsku magistrálu).

 

Potvrdil to aj zástupca náčelníka štábu Kuantungskej armády genmjr. Macumura: „Generálny štáb vydal pokyn veleniu Kuantungskej armády vytvoriť plán operácií proti ZSSR s obecným cieľom okupovať sovietsky Primorský kraj a zničiť tamojšie letecké základne. Za hlavný smer útoku bol určený Vorošilov. V pokynoch generálneho štábu Kuantungskej armády sa určovalo, že po okupácii Primorského kraja treba sa pripraviť na nasledovné operácie.“

 

Plánovalo sa použiť na ne 4 letecké divízie (1500 lietadiel) a okolo 1000 tankov. Na realizáciu celého plánu bolo vyčlenených 21 dní.

 

Podľa plánu japonského generálneho štábu rozhodnutie o začiatku vojny malo byť prijaté v marci a boje sa mali začať v máji 1942. Pred vojskami Kuantungskej armády stála úloha „predbehnúť protivníka v príprave na vojnu a vytvoriť stav, ktorý podľa vlastného zhodnotenia umožní naniesť údery prvými v momente, kedy budú vhodné podmienky na vyriešenie severného problému“.

 

K jari 1942 japonské velenie očakávalo značné zníženie počtu sovietskych vojsk na Ďalekom východe a v Sibíri, čo sa však nekonalo. Vo februári rozviedka generálneho štábu poslala japonskému najvyššiemu veleniu správu o tom, že „presun sovietskych vojsk z východu na západ neoslabuje zoskupenie Červenej armády, ktorá je dopĺňaná z miestnych rezerv“.

 

Cisár rozhodni

V súvislosti s tým sa velenie pozemných síl obrátilo na cisára s odporúčaním pozastaviť bojovú činnosť na juhu, opevniť sa na okupovaných oblastiach a presunúť na sever štyri divízie. Na juhu mal zostať len taký počet vojsk, ktorý by zabezpečoval podporu spoločenského poriadku a uskutočňovanie operácií na vonkajších čiarach. Uvoľnené vojská, tak, ako to požadovala direktíva č. 1073, mali byť presunuté do Mandžuska, Číny a čiastočne domov.

 

No napriek tvrdeniam, že „elitné vojská Kuantungskej armády boli poslané na juh“, v skutočnosti sa na jar 1942 dial opak. Kuantungská armáda bola na juhu opäť posilnená (o 2 divízie), dosiahnuc tým vyše milióna vojakov a dôstojníkov.

 

Rooseveltove varovanie

Porážka pod Moskvou prinútila Hitlera a jeho generálov zostriť požiadavky voči Tokiu, aby Japonsko napadlo ZSSR v východu. Moskvu na to naliehavo upozornil prezident USA. Vyslanec Litvinov v hlásení z Washingtonu informoval 12. 3. 1942 Stalina o besede s Rooseveltom. „Americká vláda získala informácie, že Hitler veľmi tlačí na Japonsko, aby prispôsobilo svoj útok na nás k jeho jarnému útoku, no Japonsko odpovedá, že potrebuje presunúť vojská z Malajska a Barmy.“

 

Americká informácia potvrdzovala správy o zámysloch Japoncov, ktoré sovietska rozviedka získavala z mnohých zdrojov. Priezvedne informácie o možnosti prepadnutia ZSSR Japonskom Američania využili na podnietenie Stalina na zmenu svojej politiky neutrality voči Japonsku. Robili to s cieľom, aby získali letecké základne na sovietskom území, z ktorých by sa dali bombardovať japonské ostrovy.

 

Roosevelt v posolstve zo 17. júna 1942 Stalinovi písal: „Situácia, ako sa tvorí v severnej časti Tichého oceánu a v oblasti Aljašky, jasne dokumentuje, že japonská vláda sa, možno, pripravuje na operácie proti sovietskemu Prímorskému kraju. Ak sa tento útok uskutoční, potom sú Spojené štáty pripravené poskytnúť Sovietskemu zväzu pomoc vzdušnými silami za podmienky, že Sovietsky zväz poskytne týmto silám vyhovujúce pristávacie plochy na území Sibíri…“

 

Nebezpečenstvo o japonskom útoku proti ZSSR sa nedalo vnímať len ako Rooseveltovu snahu čím skôr zatiahnuť Sovietsky zväz do vojny na Ďalekom východe. Rozviedky oboch štátov registrovali zvyšovanie počtov japonských vojsk na severe, čo bolo spojené s plánmi vystúpenia Japonska proti ZSSR ak bude mať Nemecko úspech v letnej kampani. Pravdivá bola aj informácia o silnom nátlaku Hitlera na Japonsko, aby urýchlilo úder na severe.

 

15. mája 1942 Ribbentrop telegrafoval do Tokia: „Na obsadenie sibírskych prímorských provincií a Vladivostoku už, nepochybne, nikdy nebude taký vhodný čas, ako je v súčasnosti, keď sú kombinované sily Ruska tak vypäté na európskom fronte.“

 

Američania v tom čase pokračovali v zásobovaní Moskvy informáciami o zámysloch Nemcov a Japoncov voči sovietskemu Ďalekému východu. Vyslanec USA v ZSSR Standley počas stretnutia so Stalinom 2. júla 1942 tiež nezabudol nadhodiť túto tému. Konkrétne povedal: „…z Tokia, od jedného zdroja, ktorý sa považuje za spoľahlivý, oznamujú, že v Tokiu chodia reči vyvolané anglo-sovietskou dohodou o blížiacom sa vystúpení Mandžuskej (kuantungskej – pozn. red.) armády proti ZSSR o tom, že do Tokia pricestovala nemecká vojenská misia, robiaca nátlak na Japoncov. V súčasnosti, podľa tohto zdroja, v Tokiu prebiehajú rozhovory medzi touto nemeckou vojenskou misiou a najvyššími japonskými činiteľmi, a očakáva sa prijatie dôležitých rozhodnutí. Niektorí vysokí vojenskí funkcionári odsťahúvajú svoje manželky a deti z Tokia na vidiek. Turecký vyslanec z Tokia oznámil, že vojenské akcie proti ZSSR sa začnú, no nie skôr, ako ZSSR utrpí vážne neúspechy na západnom fronte.“

 

Lenže Stalin, majúci omnoho dôležitejšiu a vierohodnejšiu informáciu o politike Japonska, ako šuškanda vyslovená americkým vyslancom, vedel o existencii vážnych pochybností vo vedení štátu ohľadne schopnosti Japonska naraz viesť boje na troch frontoch – na anglo-americkom, čínskom a ešte aj na sovietskom. Jasné bolo aj to, že rozhodnutie o napadnutí Sovietskeho zväzu budú Japonci prijímať len s ohľadom na pomery síl na sovietsko-mandžuskej hranici. Preto boli na Ďalekom východe držané také mnohopočetné vojská, hoci na západe štátu boli veľmi potrebné.

 

 

„Operácia č. 51“

Medzi japonskými generálmi bolo nemálo tých, ktorí si mysleli, že Japonsko by malo spojiť svoje sily so spojeneckým Nemeckom v boji proti tradičnému nepriateľovi – Rusku. Zväčšenie zoskupenia na severe bolo bezprostredne spojené s plánmi vstupu Japonska do vojny počas očakávanej letnej kampane Nemecka, na ktorú Tokio kládlo veľké nádeje. Preto pozorne sledovalo priebeh boja, ktorý začala nemecká armáda v júli na južnom smere frontu, keď sa chcela prebojovať k Volge a Stalingradu.

 

Ak by nacisti boli so svojimi spojencami úspešní, pre Japoncov (no málokto vie, že aj pre Turkov – pozn. red.) by to bol signál aby uviedli do činnosti plán „Operácia č. 51“, v súlade s ktorým by bolo proti sovietskym silám na Ďalekom východe nasadených 16 pechotných divízií Kuantungskej armády a aj tri pechotné divízie, ktoré sa nachádzali v Kórei. V Mandžusku by sa k nim pripojilo ďalších 7 pechotných divízií z Japonska a štyri z Číny. V prvom období operácie by bolo do boja nasadených 24 divízií z 30 vyčlenených: na primorskom smere 17, na severnom 6 a na západnom jedna divízia. Do útoku by sa zapojila aj 1. tanková armáda, zložená z troch tankových divízií.

 

V japonskom vedení však nepanoval jednotný názor na správnosť vstupu do vojny so ZSSR. Veľká porážka, ktorú utrpeli Japonci v júni 1942 v bitke o ostrov Midway bola faktom, že vojna na juhu proti USA a Veľkej Británii si vyžaduje koncentráciu všetkých síl ríše.

 

20. júla 1942 si náčelník správy generálneho štábu Tanaka zapísal do denníka: „V súčasnosti je treba riešiť otázku o celkových princípoch vedenia vojny. Zdá sa, že v rokoch 1942-1943 bude cieľavedomé vyvarovať sa rozhodujúcich bitiek, treba viesť zdĺhavú vojnu. V súčasnosti nie je operácia proti Sovietskemu zväzu účelná.“

 

Začať boj Japonska proti Sovietskemu zväzu neodporúčal ani vyslanec v Moskve Tatekawa.

 

Po Stalingradskej bitke vládne kruhy Japonska opäť odložili plány na aktívnu bojovú činnosť proti ZSSR. Úplne ich však nezavrhli. Lebo v Japonsku sa stále zachovávali nádeje na nastúpenie nejakého „priaznivého momentu“ na zachvátenie sovietskych ďalekovýchodných krajov. Preto sa v pláne operácií proti sovietskym vojskám na Ďalekom východe pre rok 1943 opäť rátalo s útokom hlavných síl z Mandžuska na východnom smere (17 pechotných divízií) a na severnom s piatimi pechotnými a dvomi tankovými divíziami.

 

Nezmenené zostali aj plány na nasadenie námorníctva. Z direktívy náčelníka hlavného námorného štábu č. 209 z 25. 3. 1943 preň vyplývalo: 1. Na samom začiatku vojny letectvom námorníctva a letectvom z pozemných základní zlikvidovať letectvo protivníka v oblasti Kamčatky… a v súčinnosti s námorníctvom obsadiť Petropavlovsk…

 

Lenže šancí na pretvorenie týchto plánov do života bolo každým dňom menej. Veď japonské velenie už v roku 1942 prišlo na to, že začínať si niečo na severe „do ukončenia vojny proti USA a V. Británii je nebezpečné“.

 

Poslednú nádej na úspech členovia Trojspolku spájali s útokom nemeckých vojsk v lete 1943. Náčelník generálneho štábu Sugijama v hlásení pre cisára napísal: „Situácia Nemecka sa môže výrazne zmeniť k lepšiemu v prípade, ak Japonsko napadne ZSSR.“ A až po bitke v Kurskom oblúku si japonské kruhy s konečnou platnosťou priznali, že ich plánom na rozdrvenie Sovietskeho zväzu je koniec. Japonský generálny štáb po prvýkrát v dejinách svojej existencie pristúpil v roku 1944 k naplánovaniu obranných činností na prípad vojny so ZSSR.

V. Mikunda podľa statehistory.ru