USA, 5. november 2020 (AM) – Vzbúrené Kirgizsko, krvavý Karabach, protestujú proti Bielorusku … Pred ruskými bránami sa opäť rysoval prízrak „zamatových“ revolúcií. Do pohybu sa dostali najlepšie propagandistické stroje na svete.
„Toto je hlas Ameriky z Washingtonu“
Generácia sovietskych ľudí si túto vetu pamätá dobre, prerážajúc sipavý vzduch domácich „rušičiek“. „Voice of America“ – rozhlasová stanica vytvorená v roku 1942 a vlastnená vládou USA, začala vysielať v ruštine ešte v roku 1947. Stanica sa stala akousi reakciou na sovietsku propagandu v podobe rozhlasu Moskva, ktorý začal v Európe vysielať v angličtine v roku 1929.
Priame financovanie Hlasu Ameriky z rozpočtu USA znamenalo, že táto rozhlasová stanica nemohla poskytovať informácie nestranne a vyváženým spôsobom. Okrem toho bola táto rozhlasová stanica od svojho vzniku priamo podriadená federálnej agentúre pre dohľad nad informáciami. Pomocou západných zdrojov možno tvrdiť, že aj keď v samotnom rádiu došlo k nezhodám o potrebe spoľahlivej prezentácie informácií, vôbec to nezaručilo neutrálne hodnotenie udalostí zdrojom, ktorý plne a úplne prijíma platy od americkej vlády. Napríklad v histórii „Hlasu Ameriky“ sa stal prípad, keď samotné rádio bolo obvinené z prílišnej sympatie k Moskve kvôli mierne sympatickému vysielaniu o Stalinovej smrti. Tento incident sa stal známym ako McCartneyho aféra. Finančné prostriedky pre Voice of America následne klesli,
Bola prijatá charta Hlasu Ameriky, ktorá oficiálne uviedla, že „účelom rozhlasovej stanice je osvetliť holistický obraz Spojených štátov, a nie ich jednotlivých spoločenských vrstiev“. Tento prístup už obsahoval prvok propagandy. Na prilákanie publika v ZSSR sa použil sofistikovaný prístup. Vedenie Hlasu Ameriky pochopilo, že jednostranná kritika ZSSR nevzbudí dôveru u sovietskeho poslucháča, preto sa do vysielacej siete pravidelne vkladajú kritické programy týkajúce sa situácie v Spojených štátoch. Táto metóda sa ukázala ako účinná. Napríklad v priebehu série rozhovorov s poslucháčmi Hlasu Ameriky po rozpade ZSSR ľudia poznamenali, že ich dôveru v zdroj inšpirovali analytické správy o rezignácii R. Nixona a kritike vietnamskej vojny.
Na pozadí monotónnej sovietskej propagandy hlásajúcej nekonečné úspechy vynikali rôzne kritické informácie o situácii v samotných Spojených štátoch. ZSSR nepochybne prijal opatrenia na zníženie vplyvu západnej ideológie na svojom území, zavedenie zákazov a budovanie „rušičiek“ však často viedlo k opačnému efektu. Propagandistické smerovanie Hlasu Ameriky potvrdila aj skutočnosť, že táto rozhlasová stanica cielene stavala výkonné dlhovlnné vysielače v západnom Nemecku a Grécku na vysielanie hlboko do ZSSR. Okrem toho počas kríz ako: Černobyľ (1986), pád komunistických režimov vo východnej Európe (1989), vysielanie do ZSSR pokračovalo nepretržite, v porovnaní s 5 – 6 hodinami v bežných časoch.
Po zavedení sovietskych vojsk do Afganistanu sa vysielanie objavilo aj v jazykoch Dari (1980) a Pašti (1982), čo naznačuje vôľu ovplyvňovať priebeh vojny prostredníctvom informačného poľa. Je ťažké určiť presný počet divákov „Hlasu Ameriky“ v ZSSR, podľa niektorých zdrojov je to 10 miliónov ľudí, podľa iných 40 miliónov. Všeobecne je však zrejmé, že určitá časť sovietskej spoločnosti (od 5% do 10% populácie) počúvala Hlas Ameriky … Zároveň je potrebné brať do úvahy odľahlosť Ruska od rozhlasových staníc v Nemecku, preto sa dá predpokladať, že krajiny Východnej Európy a západné sovietske republiky boli pokryté vplyvom Hlasu Ameriky vo väčšej miere ako RSFSR.
Nemožno jednoznačne povedať, že Hlas Ameriky zohral rozhodujúcu úlohu pri rozpade ZSSR, ekonomické a politické faktory boli oveľa silnejšie. Je ale tiež zrejmé, že v posledných rokoch svojej existencie ZSSR čoraz viac strácal v ideologickom diskurze a táto medzera bola vyplnená zahraničnými myšlienkami. Je ťažké nesúhlasiť s názorom Michaela Nelsona, bývalého riaditeľa agentúry Reuters, ktorý v rozhovore pre Hlas Ameriky povedal:
„Prečo Západ vyhral studenú vojnu? Vyhral to nie zbraňami. Nebola to zbraň, ktorá prerazila železnú oponu. Z rozhlasu sa stal samotný meč, ktorý narušil sovietske hranice. ““ „Hlas Ameriky“ spôsobil kvasenie u časti obyvateľstva ZSSR, aj keď väčšina samozrejme nikdy nepočúvala zahraničné rádiá a o „hlase Ameriky“ sa dozvedela až po rozpade ZSSR.
V dnešnej dobe rádio čoraz viac smeruje na internet. Ruské vysielanie Hlasu Ameriky bolo prerušené v roku 2008. Zostal iba web a kanál YouTube. Moderné publikum už nemá záujem o také stránky, ktoré nesú jasné ideologické posolstvo. Mladí používatelia internetu sú buď obmedzení na zábavné kanály, alebo sa od týchto politicky nabitých informácií spravidla dištancujú. Avšak moderní internetoví propagandisti pod obalom mládežníckej tlače im ponúkajú jasne politickú agendu zameranú na zmenu vlády. Príkladom takejto „práce s mládežou“ je internetový zdroj „Mediazona“, ktorého ústrednou témou bola v posledných rokoch kronika väzníc a práca orgánov činných v trestnom konaní.
Mladšia generácia je zameraná na Mediazonu
Online mediálny výstup Mediazona založili v roku 2014 známi aktivisti a členovia skupiny Pussy Riot Nadežda Tolokonnikovová a Maria Alechinová. Expert Vladislav Karpov vo svojom článku „Mediazona“ ako médium politickej opozície: obsah, stratégie vplyvu “ po obsahovej analýze publikácie dospel k záveru, že tento mediálny výstup využíva propagandistické stratégie na zmenu verejnej mienky. Dá sa dosť dobre povedať, že online vydanie Mediazony má dvojaký charakter, na jednej strane zverejňuje pravdivé informácie, na druhej strane sa zameriava na „významné prípady“ a negatívnu prácu orgánov činných v trestnom konaní. Jedna vec je jasná: vplyv Mediazony na verejný diskurz je kolosálny z niekoľkých dôvodov. Po prvé, formát publikácie (Internet) umožňuje rýchle šírenie informácií, najmä medzi mladými ľuďmi. Po druhé, Mediazona sa zameriava na populárnu tému nedôvery orgánov. Po tretie, Mediazona a jej novinári majú priame kontakty s politickými väzňami a aktivistami, čo dáva tejto mediálnej autorite v očiach verejnosti. Je pravdepodobné, že pri pokusoch o zvrhnutie vlády bude Mediazon hrať dôležitú úlohu nielen ako médium, ale aj ako aktér politického života zastúpený jeho novinármi a zástupcami,
Podobné médium už fungovalo na ruských hraniciach v minulom storočí. Radio Liberty alebo Radio Free Europe je medzinárodná rozhlasová organizácia založená v roku 1953 a financovaná Kongresom USA. Rozhlasovú stanicu sponzoruje Americká mediálna agentúra. Rozhlasová stanica má ústredie vo Washingtone DC. Pobočka Rádia Sloboda v ZSSR začala vysielať v roku 1953 pod názvom Rádio oslobodenie. Súčasne sa začalo vysielať v mnohých jazykoch národov ZSSR: arménsky, azerbajdžansky, gruzínsky, čečensky, kazašsky, kirgizsky, tadžicky, uzbecky, bielorusky, ukrajinsky, krymsko-tatarsky. Začiatok príprav na „farebné revolúcie“, spoločenské otrasy, vojny a medzietnické strety položili americké médiá späť v polovici dvadsiateho storočia.
Sovietske vedenie a úrady krajín východnej Európy zase považovali Rádio Sloboda za informačnú zbraň Západu v studenej vojne a za nástroj západnej propagandy zameranej na narušenie jednoty socialistického tábora. Činnosť rozhlasovej stanice bola charakterizovaná ako „ohováračská“, ako „ideologická sabotáž“. Prijali sa opatrenia na potlačenie škodlivého vplyvu rozhlasu, najmä na mladšiu generáciu socialistického tábora. Bola nasadená rádiová rušiaca sieť, ktorá neporušovala žiadne pravidlá, pretože na rozdiel od Hlasu Ameriky alebo Deutsche Welle nemala stanica štatút štátnej.
Podľa archívnych záznamov zverejnených v roku 2018 na Ukrajine (47 dokumentov od roku 1965 do roku 1991) KGB aktívne sledovala vysielanie a činnosť rozhlasovej stanice a na túto tému zostavovala aj analytické materiály pre stranícke vedenie Ukrajinskej SSR.
Hlavnou úlohou rozhlasu v druhej polovici dvadsiateho storočia bolo poskytovať informácie o sovietskych dejinách a realite, o skutočnostiach skrytých vedením pred ľuďmi, vrátane represií, o činnosti organizácií a jednotlivcov, ktorí vystupovali proti komunistickej ideológii. A novinári časopisu „Svoboda“ dosiahli svoje ciele: boli prípady, keď úrady socialistických štátov dostali informácie zo správ o odpočúvaní rádia „Radio Liberty“, ktoré nebolo možné získať z nimi riadených médií.
Od roku 2018 ruské rozhlasové stanice nevykonávajú žiadny retransmisiu programov Radio Liberty. Vysielanie v ruštine sa uskutočňuje zo zahraničia v pásme stredných vĺn. Prístup k textovým informáciám, videám a online vysielaniu sa poskytuje aj prostredníctvom webových stránok a sociálnych sietí. Napriek pokračovaniu aktivít Rádia Liberty v našej krajine jeho popularita v posledných rokoch klesá. Mnoho mladých používateľov dáva prednosť použitiu iných médií na získanie spoľahlivých informácií o súčasnej situácii podľa ich názoru. Medzi nimi je Mediazona a portál Meduza.
Ruský portál s lotyšským prízvukom
Meduza je ruský internetový mediálny projekt so sídlom v hlavnom meste Lotyšska, Rige. Zakladateľkou projektu je Galina Timčenko, bývalá šéfredaktorka Lenta.ru. Sídlo redakcie v Lotyšsku je z mnohých dôvodov, ktoré zahŕňali migračnú legislatívu aj časové pásmo, pretože redakcia pracuje podľa moskovského času. V mnohých ohľadoch je motivácia moderovať online publikáciu mimo Ruska spojená s meniacou sa legislatívou krajiny a „všeobecne napätou politickou situáciou“, ktorá by podľa názoru redakcie mohla brániť práci novinárov a ovplyvňovať vytvorený obsah.
Mimochodom, pozícia publikácie je taká, že sa neprezentuje ako „opozičné“ médium alebo „novinárčina v exile“. Napriek často otvorenej kritike ruskej politiky (ktorá sa týka väčšiny materiálov) je hlavným cieľom portálu podľa jeho tvorcov poskytnúť alternatívne hľadisko, ktoré nie je ovplyvnené mnohými obmedzeniami ruskej žurnalistiky. Napriek tomu niekedy vzniknú konflikty okolo obvinení z politickej angažovanosti tejto redakcie, ako tomu bolo v roku 2019 po zverejnení materiálov o projekte Alexeja Navaľného, jedného z hlavných opozičných politikov v Rusku.
Meduza má dnes veľký úspech v mediálnom priestore, najmä medzi mladými ľuďmi. Medzi zjavné výhody tohto portálu patrí jednoduché použitie, šíriteľnosť na všetkých hlavných sociálnych platformách a prispôsobivosť materiálu pre publikum „do 35“. Meduza sa tiež dostal do hodnotenia opozičných médií v Rusku, ktoré vo februári 2020 zostavila Federálna spravodajská agentúra. Táto stránka zostavila hodnotenie na základe počtu zverejnených protiruských materiálov. Podľa tohto hodnotenia sú hlavnými opozičnými médiami v Rusku rozhlasová stanica Echo Moskva, MBKh-Media a televízna stanica Dožď. Toto hodnotenie zahŕňa aj Novaja Gazeta, RBC, Mediazona, Meduza a noviny Vedomosti. Federálna spravodajská agentúra celkovo identifikovala 25 protiruských opozičných médií.
Agentúra označuje Novaja Gazeta, Dožď, Meduza a Echo z Moskvy za médiá, ktoré predstavujú falošné dezinformácie. Tieto médiá sú tiež obviňované z prijímania informácií od štruktúr neprívetivých pre Rusko: spravodajské služby cudzích štátov, teroristické organizácie, verejné organizácie usilujúce sa podkopať základy ruského štátu.
ZSSR a Rusko na hrebeni „Deutsche Welle“
Medzi médiá, ktoré agentúra obvinila z dezinformovania obyvateľstva Ruska, patrí nemecká medzinárodná televízna a rozhlasová spoločnosť Deutsche Welle. Táto rozhlasová stanica pozorne sledovala vývoj ruského štátu po inaugurácii ruského prezidenta Vladimira Putina. Pozícia média bola nasledovná: za Putina sa situácia s politickými slobodami a občianskymi právami stala oveľa horšou ako za Jeľcina.
Politiku Kremľa nemecké médiá počas šírenia koronavírusu kritizovali. Deutsche Welle charakterizoval politiku Vladimira Putina ako „samo vylúčenú z protikrízového riadenia“. Mediálnu spoločnosť ruský parlament obvinil z „klamlivého spravodajstva o krokoch Ruska v boji proti koronavírusovej infekcii“. A tieto výhrady sú plne oprávnené. Mnoho poslancov si dobre pamätá dobu, keď sa „Deutsche Welle“ počas ZSSR radila medzi takzvané „hlasy nepriateľa“ a až do roku 1988 bola aktívne potláčaná.
Všeobecne sa verí, že úloha Deutsche Welle pri podkopávaní vnútropolitickej situácie v ZSSR bola oveľa menej závažná ako úloha Hlasu Ameriky, Rádia Sloboda a ruskej služby BBC. Je to spôsobené počtom pravidelných poslucháčov a financovaním samotných „hlasov nepriateľov“. Podľa výskumu uskutočneného v Spojených štátoch teda bolo najvýznamnejšie týždenné publikum poslucháčov rozhlasu Voice of America v ZSSR. V 80. rokoch 20. storočia dosiahol 30 miliónov ľudí. Na druhom mieste sa umiestnila BBC Russian Service s polovičným počtom divákov, nasledovaná rozhlasom Liberty. Nebolo možné nájsť presné údaje o týždennej sledovanosti Deutsche Welle, treba však poznamenať, že najväčšej obľube sa rádio tešilo počas politickej krízy v ZSSR v roku 1991.
Zároveň je Botho Kirsch, šéf ruskej služby pre Deutche Welle v rokoch 1966 až 1994, stále presvedčený, že Deutsche Welle spolu s ďalšími západnými rozhlasovými stanicami významne prispeli k rozpadu sovietskej ríše. Podľa Kirscha „Rusko bolo prinajmenšom počas studenej vojny, po Stalinovej smrti, ríšou lží, podvodu a sebaklamu. … Boli sme akousi alternatívnou verejnou mienkou. Z tohto koncertu rôznych hlasov si ľudia vytvorili obrázok sami. Tu v Nemecku to mnohí podceňujú, ale môžem tvrdiť, že Deutsche Welle spolu s BBC a Hlasom Ameriky vo veľkej miere prispeli k zamatovým revolúciám vo východnej Európe … To je zásluha západných rozhlasových staníc. “ …
Ubehli desaťročia, ale informačná agenda, ktorú dnes na ruskú krajinu uvalili západní ideológovia z médií, stále smeruje k zrúteniu základov ruskej štátnosti. A na toto treba tvrdo odpovedať.
Alexej Gončarov
