Aktuality, História,

Tajná vojna Sovietskeho zväzu, alebo koľko sovietskych vojakov zahynulo v Angole

---

 

Neznáma vojna

V krajinách bývalého Východného bloku a osobitne v Sovietskom zväze bola téma zapojenia sovietskych vojakov do konfliktov v zahraničí tabu. Navyše je možné dokonca povedať, že v samotnom ZSSR 99% jeho občanov ani „netušilo”, že v takej ďalekej Angole, Mozambiku, Líbyi, Etiópii, Severnom a Južnom Jemene, Sýrii a Egypte bol aktívny sovietsky vojenský kontingent. Nejaké chýry sa samozrejme objavovali, no keďže neboli potvrdené oficiálnymi správami z novín Pravda, pristupovalo sa k nim ako k vymysleným príbehom a špekuláciám.

 

A medzitým, len z 10. hlavnej správy generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR (nám známej skôr pod označením GRU, teda (všetkým) dobre známa vojenská spravodajská služba) od roku 1975 do roku 1991 prešlo službou v Angole 10 985 generálov, vyšších dôstojníkov, práporčíkov a radových vojakov. Do Etiópie bolo v rovnakom čase odvelených 11 143 príslušníkov sovietskej armády. A ak do toho započítame aj sovietsku vojenskú prítomnosť v Mozambiku, vyjde nám, že na pôde afrického kontinentu operovalo vyše 30 000 sovietskych vojenských špecialistov a radových vojakov.

 

Napriek týmto nemalým číslam však vojaci a dôstojníci plniaci svoju „internacionálnu povinnosť” takpovediac neboli, nedostávali preto rady a medaily, o ich činoch sovietska tlač neprinášala žiadne správy. Podľa oficiálnych štatistík jednoducho neexistovali. Vo vojenských záznamoch účastníkov afrických konfliktov sa spravidla nenachádzali žiadne zápisy o vyslaniach na africký kontinent, obsahovali len nenápadnú pečiatku s číslom oddielu, za ktorým sa skrývala 10. správa generálneho štábu ZSSR. Tento neurčitý stav veľmi dobre opísal vo svojej básni vojenský tlmočník Alexander Polivin, ktorú napísal v čase bojov o mesto Cuito Cuanavale (tiež Kuito Kuanavale, resp Kwito Kwanavale), kde sa odohrali jedny z najväčších bojov na africkej pôde od čias 2. svetovej vojny.

 „Kam nás to, priateľ môj, spolu zanieslo,
bola to naozaj veľká a nevyhnutná vec?
A nám hovoria: „Vy ste tam nemohli byť,
zem Angoly ruskou krvou nesčervenala. “

Prví vojaci

Krátko po skončení diktatúry v Portugalsku, 11. novembra 1975, v deň vyhlásenia dlhoočakávanej nezávislosti Angoly od Portugalska, sa v tejto africkej krajine objavili vojenskí špecialisti, štyridsať členov specnazu a vojenskí tlmočníci. Angolským povstalcom sa po pätnástich rokoch bojov s koloniálnymi vojskami podarilo získať v krajine moc, o jej udržanie však museli ďalej bojovať. Na čele Angoly sa nachádzala koalícia zložená z troch národno-oslobodzovacích hnutí: Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA – Movimento Popular de Libertaçao de Angola), Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA – Uniao Nacional para Independencia Total de Angola) a Národný front oslobodenia Angoly (FLNA – Frente de Libertaçao Nacional de Angola). Sovietsky zväz sa priklonil a podporoval hnutie MPLA. Odchodom Portugalcov sa Angola zmenila na skutočnú arénu boja za geopolitické záujmy. Proti MPLA podporovanej ZSSR a Kubou sa postavili UNITA, FLNA a Juhoafrická republika, ktoré mali podporu zo strany Zairu a USA.

Za čo bojovali?

Č sa snažil dosiahnuť Sovietsky zväz vyslaním svojho „afrického specnazu” do ďalekej Afriky? Jeho ciele boli v prvom rade geopolitické. Vedením ZSSR bola totiž Angola považovaná za predvoj socializmu v Afrike, mohla a mala sa stať jej prvou enklávou v Južnej Afrike, mala byť hospodárskym protipólom ekonomicky silnej Juhoafrickej republiky, ktorú, ako je všeobecne známe, podporovali Spojené štáty.

V časoch Studenej vojny si preto Sovietsky zväz nemohol dovoliť stratiť Angolu, naopak, všetkými silami  podporoval nové vedenie krajiny, mal v pláne spraviť z Angoly vzorový africký socialistický štát, ktorý sa bude vo svojom politickom smerovaní orientovať na Sovietsky zväz. V otázke obchodných vzťahov však Angola pre ZSSR nebola vôbec zaujímavá, oblasti exportu oboch krajín boli totiž prakticky rovnaké: drevo, ropa a diamanty. Bola to teda čisto vojna o politický vplyv v danej oblasti Afriky.

Fidel Castro, kubánsky najvyšší predstaviteľ svojho času lakonicky jednou vetou zhodnotil rozsah a význam sovietskej pomoci takto: „Angola by bez politickej a materiálno-technickej pomoci Sovietskeho zväzu nemala žiadnu perspektívu.”

S čím a v čom bojovali?

Od samého začiatku vojenskej účasti ZSSR v africkom konflikte dostal sovietsky personál voľnú ruku ohľadom vojenských operácií. Potvrdzoval to aj telegram z Generálneho štábu, v ktorom stálo, že vojenskí špecialisti majú právo zúčastňovať sa bojových operácií na strane MPLA a kubánskych vojsk.

 

Okrem „pracovnej sily”, ktorá pozostávala z vojenských poradcov, dôstojníkov, práporčíkov, radových vojakov a námorníkov (ZSSR odvelil k brehom Angoly aj niekoľko svojich vojenských plavidiel) boli do Angoly dovezené taktiež aj zbrane a ďalšie špeciálne vybavenie.

Ako však spomínal jeden z účastníkov tejto vojny, Sergej Kolomnin, zbraní bol nedostatok. Chýbali však aj na opačnej strane. Najviac, samozrejme, bolo kalašnikovov (útočná puška AK-47, Avtomat Kalašnikova vzor 1947), tak sovietskeho pôvodu ako aj zo zahraničia (rumunskej, juhoslovanskej a čínskej výroby). Ďalšou rozšírenou zbraňou bola portugalská puška G3, pochádzajúca ešte z koloniálnych čias. Podľa princípu „čo máme, to dáme” sa objavili v dodávke do Angoly ešte zásoby z čias Veľkej vlasteneckej vojny, sice spoľahlivé, ale v tých časoch už zastaralé zbrane – PPD (samopal Degťjarjova, PPD-40), PPŠ (samopal Špagina, PPŠ-41) a guľomety Degťjarjova.

 

Uniforma sovietskych vojakov bola bez poznávacích znakov. Spočiatku sa využívala kubánska uniforma, tzv. typ „Verde olivo”, tá však v podmienkach horúceho afrického podnebia nebola zvlášť pohodlná, a vojaci si, ako je známe, svoj šatník nevyberajú. Sovietski vojaci sa preto museli uchýliť k armádnej vynaliezavosti a objednali si pre seba u krajčírov dodatočne ľahší typ uniformy. Generálporučík Petrovskij si raz zmyslel zaviesť na oficiánej úrovni zmeny ohľadom výstroje, rozhodol sa, že uniformy budú opatrené poznávacími znakmi a že budú z iného materiálu. Jeho návrhy sa však u velenia stretli s odporom – na frontoch Angoly zomierali ľudia a zaoberať sa v takých podmienkach otázkami uniformy bolo považované za ľahkomyseľnosť.

Zmena kurzu

 

 

Angolu a ďalšie africké krajiny Sovietsky zväz stratil. Teraz je už (v Rusku, pozn. prekl.) možné o takýchto veciach hovoriť. Po rozpade Sovietskeho zväzu a zmene politického smerovania v krajine bol sovietsky vojenský kontingent stiahnutý z Afriky. Hovorí sa, že sväté miesto nikdy nezostane prázdne. José Eduardo dos Santos, prezident tej istej Angoly (ktorý má mimochodom univerzitné vzdelanie z Baku a za manželku má Rusku) si musel začať hľadať nových spojencov. A, čo vôbec neprekvapuje, stali sa nimi Spojené štáty.

 

Američania hneď prestali s podporou zväzu UNITA a prešli na stranu hnutia MPLA. Dnes pracujú v Angole americké ropné ťažobné spoločnosti, angolská ropa sa vyváža do Číny a svoje záujmy má v Angole aj taká Brazília. A samotná Angola pri tom všetkom zostáva naďalej jednou z najchudobnejších krajín sveta s mierou chudoby 60%, s prepukajúcimi epidémiami AIDS/HIV a absolútnou nezamestnanosťou.

Sovietska Afrika sa tak ukázala ako neuskutočnený sen a stovky sovietskych vojakov, ktorí sem prišli vykonať svoju „internacionálnu povinnosť” sa už nikdy nevrátia.

Článok: Medzištátne vojny a “medzinárodný terorizmus“ na príklade škandálu „Irancontras“