VOJENSKÁ REFORMA – ZÁMERY A REALITY piata časť
ARMÁDNE REALITY SLOVENSKA
Výsledok prvých štruktúr Armády Slovenskej republiky zodpovedal faktorom, ktoré mali rozhodujúci vplyv na vznik centrálnych štruktúr obrany novovzniknutého štátu. Môžeme definovať nasledujúce faktory:
a) časové, najmä náhlivosť v akej sa slovenský rezort obrany vytváral, na základe straty iniciatívy z momentu prekvapenia keď česká strana v septembri 1992 šokovala vtedajšieho federálneho ministra obrany oznámením, že “mačkopsa” vo forme jednotnej armády dvoch samostatných štátov považuje za absurdnosť,
b) personálne, vo forme limitov vtedajšieho federálneho ministra obrany v chápaní novovznikajúcich bezpečnostno-politických realít, ale najmä tragi-komickosť politicko-vojenského a odborného amaterizmu Zmocnenca pre delimitáciu armádneho majetku,
c) koncepčné, najmä neexistencia akéhokoľvek teoreticko-koncepčného dokumentu alebo politickej direktívy ako východiska pre požiadavky obrany budúceho samostatného štátu a odmietanie určitých vypracovaných východísk.
Pokus o revíziu nefunkčných štruktúr v roku 1994 zlyhal v podstate z nedostatkov v rovnakých oblastiach: časovej, personálnej a koncepčnej. Na druhej strane treba priznať, že išlo o nevyhnutný schodík vo vývoji, ktorý za priaznivých okolností a pri dôslednej analýze môže napomôcť súčasnej reforme. Navyše tu pôsobí jeden faktor veľmi špecifický pre časť post-komunistických novovzniknutých štátov, ktorý si môžeme nazvať faktorom “deformovaného federalizmu” s mimoriadne vysokým, aj keď často zanedbávaným vplyvom na hypercentralizačného ducha armády. Teória moderného manažmentu presadzuje práve federalizmus ako perspektívnu formu štruktúry veľkých organizácií.
Za najdôležitejší princíp federalizmu je považovaný princíp pridruženosti alebo sesterskosti, (partnerstva) odborne nazývaný princípom subsidiarity. Inými slovami to znamená, že moc je delegovaná zo základnej zložky na odvodenú, čiže centrálnu zložku len do tej miery, ktorá napomáha lepšie plniť poslanie základných zložiek. Mnohí autori považujú hierarchiu katolíckej cirkvi za typický a mimoriadne úspešný príklad federalizmu. Preložené do vojenskej reči a trochu zjednodušene vyjadrené – nie centrum deleguje moc na zložky, ale zložky delegujú tie právomoci centru, ktoré toto bude využívať lepšie na prospech zložiek.
Skutočne federálne centrum spravidla býva malé, pretože ak nie je veľké, nemôže vstupovať do priveľkých detailov denno-denného života zložiek, čo platí prirodzene aj naopak. Identita členov je potom zdvojená, vyjadrená aj symbolikou: vojak patrí v prvom rade zložke, ale zároveň je príslušníkom armády. Americký občan z Texasu je v prvom rade Texasan a potom Američan. Takto veci fungujú v mnohých armádach vyspelých priemyselných štátov.
Princíp deformovaného federalizmu má svoj historický kontext práve v tom, že tak Sovietsky zväz, ako aj Československo boli veľmi vzdialené od elementárnych princípov federalizmu a v skutočnosti uplatňovali hypercentralizmus v jeho najrozvinutejšej podobe. Možné implikácie uplatnenia princípov federalizmu v novej reformovanej slovenskej armáde uvidíme v inej časti tejto štúdie.
Vojenská kultúra a moc centra
Korene nepriaznivej vojenskej kultúry sú v centrálnych orgánoch, ktoré chcú všetko riadiť, ktoré disponujú úplnou formálnou mocou, ale túto nevyužívajú ako “pozitívnu moc”, v zmysle autority napomáhať tomu aby sa veci konali. Naproti tomu sa spomenutá moc používa ako “negatívna moc”, v zmysle zabraňovania, aby sa veci konali. Teória manažmentu považuje používanie negatívnej moci za prvotný predpoklad korupcie. Za cestu na obmedzenie vzniku negatívnej moci je považované také obmedzenie veľkosti centra, ktorá mu nedovolí vykonávať funkcie v smere obmedzovania iniciatívy podriadených zložiek.
Sila centra sa prejavuje v usmerňovaní pozitívnej aktivity podriadených, nie v detailnom riadení. Malé centrum sa musí spoliehať na dôveru v ľudí, na ich kompetentnosť, na ich záujem pôsobiť v prospech organizácie. Stavanie na dôvere je lacnejšie a príjemnejšie pre nadriadených aj pre podriadených v porovnaní s potrebou dozoru, kontrol a detailného usmerňovania. Organizácia poskytuje vhodný výcvik a priaznivý kariérny postup, zabezpečuje výber správnych ľudí na konkrétne posty, umožňuje vzájomnú komunikáciu, ale najmä vytvára priaznivú atmosféru pre uvoľnenie tvorivého potenciálu. Aby pracovník robil čo najmenej chýb pri povýšení do najvyšších funkcií, predpokladom je vytvorenie atmosféry, ktorá umožňuje robenie chýb v raných fázach kariérneho postupu.
Nielen v komunistických štátoch boli štruktúry organizácií stavané tak, aby zabraňovali chybám. Pre postup vo funkciách nebol a nie je rozhodujúci úspech (dokonca tento sa často považuje za hrozbu) ale absencia chýb a dodržiavanie presných postupov. Inými slovami, minimum iniciatívy, maximum slepej lojálnosti, kontroly, žiadosti o povolenie konať aj základné povinnosti, čiže žiadosti o požehnanie rozhodnutí a už spomenutý strach.
Cieľom sa stalo dosiahnutie výhodného postavenia a po dosiahnutí cieľa každý vedel, že čas zotrvania vo funkcii závisí od udržiavania priaznivého dojmu na nadriadených a od uplatňovania negatívnej moci voči podriadeným. Systém odmeňovania, v ktorom sú oceňované kvantitatívne ukazovatele a istoty (časová výdrž v organizácii; nadčasové hodiny; blízkosť k šéfovi; počet podriadených bez ohľadu na to, či ide o masu vykonávateľov, alebo o hŕstku mozgov) nemôže motivovať zmenu kultúry a stáva sa účinnou brzdou pozitívnej zmeny, teda zlepšenia.
Centralizácia alebo decentralizácia
Z hľadiska vojenskej časti centrálnych mierových orgánov môžeme vo vyspelých priemyselných štátoch už od skončenia druhej svetovej vojny pozorovať dve základné tendencie, prebiehajúce paralelne: a) integračná tendencia na odstránenie duplicitných prvkov v riadení a na formovanie súčinnostných mechanizmov, b) decentralizačná tendencia na zachovanie výraznej samostatnosti zložiek v čo najväčšom rozsahu činností. Na základe toho sa vyvinuli v zásade dva modely vojenského velenia ozbrojeným silám.
-
Integračný model, v ktorom má náčelník obranného štábu funkciu najvyššieho vojenského poradcu, koordinátora zložiek a disponuje tiež plným velením nad ozbrojenými silami v mieri aj vo vojne, pričom časť svojich právomocí deleguje na veliteľov (spravidla troch) hlavných zložiek ozbrojených síl (pozemných síl, vzdušných síl a námorných síl). Najvážnejší problém spôsobuje vyvážené zastúpenie uvedených zložiek v centrálnych orgánoch a v rozhodovaní. V prípade Slovenska odstránenie absolútnej dominancie pozemného vojska v spoločnom štábe môže znamenať dokonca vážny problém, najmä z dôvodu silnej sociálnej orientácie podmienok služby v armáde na úkor funkcionálnej resp. operačnej orientácie.
-
Separačný model, v ktorom si plné velenie nad zložkami zachovávajú náčelníci štábov zložiek, pričom úloha náčelníka obranného štábu je len koordinačná a poradcovská a v niektorých armádach je mu delegovaná právomoc veliť vojskám vo vojnovom čase až zvláštnym dekrétom hlavy štátu. Tento model predstavuje typ “čistej federálnej organizácie”.
V zásade môžeme pozorovať trend separácie vojenského reťazca velenia od administratívno-politického riadenia rezortu, aj keď úplné oddelenie sa prakticky nepodarilo žiadnemu štátu. Optimálna miera obidvoch vyššie menovaných tendencií závisí od konkrétnych podmienok a reálny život si často vyžaduje závažné kompromisy. Faktom zostáva, že aj v armádach s integrovanými vzdušnými silami v zložkách pozemného vojska sa vytvorila výrazná zložková hrdosť medzi letcami, a zotrvávanie unifikácie nepriaznivo ovplyvňuje spoluprácu zložiek.
Analýzy konfliktov ukazujú, že neúmerná integrácia potláča v prípade vojnového konfliktu bojového ducha a spoluprácu vojakov z rôznych zložiek. Napriek určitým nevýhodám sa preto osvedčil princíp paritného rozdelenia kľúčových vojenských funkcií v spoločných a v centrálnych orgánoch medzi jednotlivými zložkami a proporcionálneho rozdelenia výkonných funkcií, pri zachovaní personálnych právomocí ustanovovania do týchto funkcií v rukách veliteľov (náčelníkov štábov) zložiek (v slovenskej terminológii ide o dva hlavné druhy vojsk).
Výnimku vo veci ustanovovania tvoria orgány s nadrezortnou alebo kontrolnou funkciou, napríklad inšpekčné prvky, vojenskí pridelenci atď., ale aj tu sa dodržiava paritný a proporcionálny princíp formou zložkových kvót na návrh kandidátov.
Odbor obrany pri úrade vlády
Pred detailnejším rozborom miesta centrálnych orgánov hlavných druhov vojsk (VPS a VVS) v rozhodovacom procese sa pozrieme na niektoré prvky centrálnych orgánov. Vplyv parlamentu bol rozobratý na inom mieste, preto sa presunieme na vládnu úroveň.
V podmienkach Slovenska ide o miesto a určenie Sekcie obrany a bezpečnosti pri úrade vlády, ktorý by mal predstavovať koordinačný a monitorovací orgán. Existencia komplexného a účinného koordinačného orgánu na formuláciu politických rozhodnutí v otázkach obrany a bezpečnosti, ktorým je Rada obrany štátu, si vyžaduje menovanú trvalú inštitúciu s niekoľkými oblasťami zodpovednosti:
(1) Koordinácia podielu rôznych ministerstiev v prípravných opatreniach v oblasti obrany.
(2) Centrálny zber, spracovanie a usmerňovanie toku informácií obranného charakteru zo všetkých zainteresovaných inštitúcií.
(3) Monitorovanie medzinárodných aktivít a dohôd s vplyvom na bezpečnosť štátu.
(4) Koordinácia vedeckého a technického vývoja a výskumu s vplyvom na bezpečnosť štátu.
V žiadnom prípade by takýto orgán nemal spravovať a riadiť žiadne prvky obranného systému ani by nemal predstavovať paralelné ministerstvo obrany, alebo prvok na presadzovanie straníckej politizácie a polarizácie armády ako sme svedkami v mnohých post-komunistických krajinách. Vzhľadom na výraznú koordinačnú a analytickú funkciu by sa v prípade prevažne civilného zloženia mohol stať liahňou fundovaných civilných odborníkov v otázkach bezpečnosti.
Tiež treba zabrániť kríženiu poradcovských a zabezpečovacích funkcií pre premiéra a prezidenta, kde prvým vojenským poradcom všetkých ústavných činiteľov, vrátane ministra obrany môže byť jediný funkcionár, ktorým je náčelník generálneho štábu. Netreba zdôrazňovať, že realita je ďaleko od optima.
Pozn.: Ide o takmer doslovné znenie pôvodnej štúdie zo začiatku roka 2000, s malými poznámkami autora.
Pokračovanie v ďalšej časti
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., v čase vytvorenia štúdie bol autor náčelníkom Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja na veliteľstve Vzdušných síl, pred absolvovaním Kráľovskej akadémie obranných štúdií bol náčelníkom Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO.
