Ako pôsobiť proti presile? Manéver a história. Piata časť.
Predchádzajúce štyri pokračovania našej analýzy pôsobenia proti presile vysvetlením manévrových prístupov vychádzali z článku, ktorý som ako autor publikoval v časopise Vojenské obzory 4/1998. Mal som 37 rokov. Ešte pred nástupom na strategický a geopolitický postgraduál. Zaujímavým spôsobom moje úvahy obohatili niektorí čitatelia. Práve o to ide. Niekedy nemusia trafiť do čierneho, ale terč je zasiahnutý. Totiž mozgové bunky sú rozhýbané, možno budúci vysokí predstavitelia nášho národa sa zamýšľajú a inšpirujú. A prestávajú myslieť rezignačne. Práve o to ide. Netreba sa báť skúšať a robiť aj chyby. Lebo manévrové je v konkrétnej situácii to, čo ešte nikto neskúsil a čo protivník neočakáva.
V nasledujúcej časti sa budem zaoberať praktickými príkladmi manévrových prístupov, ako ich vidím osobne, po naštudovaní množstva materiálov a skúmaní myslenia hlavných protagonistov. Niekde pôjdem hlbšie do podstaty, niekde budem naznačovať. Mojim cieľom je vyprovokovať čitateľov, aby sa nebáli rozmýšľať. Aj keby netrafili do čierneho, tí kultivovaní, ktorí hľadajú a chcú nachádzať vždy trafia pomyselný terč. Tým terčom je trvalé učenie, zdokonaľovanie, myslenie.
Takto ma to učili moji tútori – obidvaja nebohí Ing. Jozef Horský, bývalý podpredseda SNS a generál v.v., bývalý zástupca náčelníka predchodcu toho, čomu som neskôr na Generálnom štábe šéfoval (J-2). Pre tých vnímavejších čitateľov len toľko: keďže ten prvok mal pod sebou okrem niekoľkých citlivých útvarov úrovne pluku aj 5. pluk špeciálneho určenia, tak podľa západných, a dnes už aj ruských kritérií, bol zástupcom C-in-C (Commander-in-Chief) of Special Forces. V preklade zástupca najvyššieho veliteľa špeciálnych síl. Tak ako ja, bol parašutista, tak ako ja mal právo nosiť červený baret (u mňa popri modrej lodičke príslušníka vzdušných síl). No a v najvyššom postavení, do ktorého sa neskôr dostal, bol protokolárne 4. najvyšším predstaviteľom MO SR (teraz sa funkcia volá Generálny tajomník MO SR). Tí chápavejší toto vysvetlenie môžu preskočiť alebo ignorovať. Parafráza: „Zlostnú nechápavosť nevymyslíš, to je život“!
Vojensko-strategické uplatnenie
Nebudem sa vybíjať v podrobných popisoch jednotlivých míľnikov histórie, lebo história ľudstva je v podstate história bojov vo všetkých formách a históriou tej najkrutejšej formy. História ľudstva je históriou vojen. To nás neradí medzi inteligentné tvory. Čitatelia už dokázali, že sami si vedia nájsť paralely. V rôznych formách používali manévrový prístup v kontexte, o ktorom sme hovorili, slávni vojvodcovia od Džingischána, cez Alexandra Veľkého aj Hannibala. Aj škótsky vojvodca Wallace svojho času porazil Angličanov manévrovo. Vypratanie a vypálenie Moskvy v napoleonských vojnách, aby sa jej dobytie stalo irelevantným, aj prístup spálenej krajiny, sa tiež vyznačovali manévrovým duchom. Špecifickým manévrovým prístupom sa vyznačoval Suvorov aj jeho žiak Kutuzov. Rovnako dobytie Berlína bez boja etnickým Slovákom v službách Rakúskej monarchie, maršalom Andrejom Hadíkom. Ale rovnako aj porážka Turkov etnickými slovenskými sedliakmi pod vedením kapitána Adama Forgáča v Bitke pri Vozokanoch s pomerom obetí asi 1:20 v prospech slovenských sedliakov boli príkladom manévrového prístupu. Je úplne irelevantné, že pamätník bol postavený na počesť zmaďarizovaným zabitým šľachticom z rodu Esterházyovcov, tých víťazných sedliakov sem nikto nenavozil, oni tu žili a zostali. Hej, pri rovnakej udalosti bola zmaďarizovaná vyššia uhorská šľachta Turkami porazená. Ale slovenský uhorský roľnícky živel, vrátane nižšej šľachty, zvíťazil! Je to naša, uhorsko-slovenská história. Menej chápavému to nevysvetlím, múdry vysvetľovanie nepotrebuje.
Slovensko sa môže hrdiť nemalým počtom „manévristov“, o ktorých možno 99,99% našich dôstojníkov a vojakov ani netuší, žiaľ. Pritom drvivá väčšina z nich boli nesporne etnickými Slovákmi (napr. plk. Adam Javorka, aj dobrodruh Móric Beňovský). Jasným operačným a strategickým manévrom bolo aj zastavenie maďarskej horthyovskej agresie v Malej vojne asi 50 tisíc slovenskými východniarskymi sedliakmi pod velením vtedy pplk. Malára v roku 1939. Je úplne jedno, že to niektorí nenávistnícki pseudohistorici bagatelizujú a iní ideologizujú. Rovnako porážka Sovietov v agresii proti Fínsku v Zimnej vojne, s ukrutnými obeťami na sovietskej strane, bola ukážkou manévrových prístupov. Taktiež Guderianove ignorovanie Maginotovej línie jej obchádzaním. Iné príklady som už spomenul v predchádzajúcich častiach. Je ich masívne množstvo. Pri ich hodnotení majú mať ideologická nenávisť alebo predsudky nulové slovo. Preto sa povznesiem nad žlčou neosvietených.
Múdry vojak sa učí od všetkých. A verte, aj obetí agresorov mi je ľúto. Oni nešli do vojny dobrovoľne, oni do nej boli nahnaní. Nemúdrymi, arogantnými, nekompetentnými, nekvalifikovanými, alebo mocou opitými politikmi. Jediná spravodlivá vojna je tá obranná. Proti agresii, ktorej cieľom je likvidácia alebo obmedzenie štátnosti, štátu. Takou bola s absolútnou istotou aj slovenská Malá vojna, aj fínska Zimná vojna. Aj sovietska Veľká vlastenecká vojna po hitlerovskej agresii. Aj iné vojny.
Štátnicko-politické uplatnenie
Ak nejde o život, nejde o nič. V oblasti, o ktorej sa bavíme, ide o život. O život a prežitie národa(ov). O ochranu toho, čo je predpokladom prežitia národa(ov). O ochranu slobody, suverenity, teda štátu, štátnosti. Pred jej uzurpátormi. Bez ohľadu na to, do akého habitu sú oblečení, aké medové motúzy nám ťahajú popod nos, bez ohľadu na sladkosť ich rečí, hrubosť a zákernosť ich vyhrážok, metód ich vydierania. Neverme im v prvom rade to, že národ, štát a štátnosť nie sú dôležité. A že všetko vyrieši jedna globálna, alebo niekoľko kontinentálnych vlád. To sú bludy. Ak im uveríme, potom rovno položme hlavu pod gilotínu. Potom nemajú zmysel žiadne voľby, žiadna armáda. A museli by sme úplne rezignovať. Môžeme rovno prijať cudzie jazyky, cudzie piesne, cudziu kultúru, výlučne cudzie umenie, aj filmové, cudzie dabingy. Zapadneme do sivého priemeru „svetovosti“. Čiže staneme sa bezvýznamnými členmi iných národov, aj tých umelo vnucovaných a podprahovo podsúvaných, napríklad tzv. „európskeho“ národa, idolu liberálov, „progresívcov“.
Ich podporou by práve uzurpátori národnej slobody suverénnych národov dosiahli svoje zákerné zámery. Manévrovým spôsobom. Vypiekli by s nami, ako malý pes s veľkým. Ich poskokovia, pätolízači, vykonávatelia, sú síce malí psíkovia, ale oni sú reprezentanti záujmov mikromenšín. A oni nemôžu vypekať. Oni sú poskokovia, sluhovia a môžu len plniť príkazy (adekvátne „sadni“, „podaj labku“). Aj keď reprezentujú mikromenšiny ultra-bohatých, nanomenšiny nadnárodnej oligarchie, kartelov, mikromenšiny euro-úradníctva. Sila je v niečom vyššom, vážnejšom. V spoločenstvách, ktoré sa postupne vytvárali po tisícročia. A ktorých vrcholom zrelosti je vlastná štátnosť. Sila je v štátotvorných národoch. Len národy s vlastnou štátnosťou majú svoje meno, pod ktorým sa reprezentujú, cez ktoré prežijú. Ktoré si chránia a cenia. Za ktoré aj mrú.
Týmto nie je povedané nič proti iným národom. Práve naopak: len hrdé, zrelé a sebavedomé národy dokážu spolupracovať na základe vzájomného rešpektu. Len sebaúcta vyvoláva úctu od druhých. To nie je nacionalizmus. Opak je rast na úkor iných, pohlcovanie, vysávanie národov, teda sofistikované (manévrové) likvidovanie národov. A v krajnej forme aj fyzické vyvražďovanie národov. Presne to, čo plánoval a pripravoval Hitler. Obidve formy: rafinovaná, aj brutálna, sa volajú nacizmus, lebo sú cieľmi a zámermi zhodné. Už som o tom písal. Ak niekomu okamžite napadnú paralely s aktivitami a cieľmi europeizmu, tak len dokazuje, že má zdravý sedliacky rozum a logiku. Nemýli sa. Nástup nacizmu v každej forme treba zastaviť. Najlepšia metóda, osvedčená históriou, sa volá „manévrová metóda“. Je jedno či to chceme pripustiť. Dôležité je, že to tak je, že tak konajú tí iní. S pomocou domácich zradcov a kolaborantov vo vnútri štátov. Vieme, ako sa s nimi historicky nakladalo.
Reprezentantov zla treba vypoklonkovať zo všetkých úradov, kam ich stihli cudzie záujmy za obrovské financie podosadzovať. Najmä tých, ktorí pri 23% legitimite (z toho polovica podvodom) sa vyhrážajú, že nebudú rešpektovať vôľu 30% voličov. To je totiž pri 59% volebnej účasti tesná vládna väčšina. Nemusí sa to páčiť ani nám, ani palácovým poskokom, ale slušnosť (ktorou sa oháňali v kampani) nás učí rešpektovať výsledok. Inak sa s nimi treba manévrovo vysporiadať. O zopár tipov som sa podelil v blogoch aj v článkoch v predvolebnom roku.
Nás, normálnych tradicionalistov, je drvivá väčšina. Presadenie našej vôle znamená demokraciu, férovosť. A vypekajme s nimi uplatňovaním metód, v ktorých sú najmä oligarchovia dobrí, ale proti ktorým sú práve oni bezmocní: manévrových, asymetrických, nelineárnych, „hybridných“ prístupov. Pretože zámery nás, drvivej väčšiny, sú čestné. Nám ide len o čestné, ba aj „slušné“, poctivé prežitie v dôstojnosti. Aj tej národnej, ČIŽE štátnej. Ich zámery sú egoistické, bezohľadné a zákerné. Im ide výlučne a len o hromadenie bohatstva a moci. Manipuláciou, diktátom, vyvolávaním strachu, terorizovaným, vyhrážaním, podplácaním.
Posledným známym príkladom geostrategického manévru je prípad Krym. A je úplne irelevantné, akú penu na ústach tým u manipulátorov vyvolám. Naši susedia majú prípad odmeny za vernosť Hitlerovi a odovzdanie vojnovej koristi: kolónie Slovensko v zbabelcovi Benešovi. Vo svojej zúrivej nenávisti voči Slovákom a túžbe po pomste bol ochotný sa spojiť aj s úhlavným nepriateľom: boľševikom a tyranom Stalinom. Brutálnym príkladom manévru bola aj likvidácia menšinového postavenia Čechov vyhnaním Nemcov. Je jedno, že v rozpore s medzinárodnými pravidlami, ale v súlade so stalinskými „demokratickými“ princípmi (vyhnanie Tatárov). Dôležitý je výsledok. Etnická čistota a pokračujúci rast češstva vysávaním iných. Dodnes. Pre nás, Slovákov, má byť Beneš to najhoršie zlo, obluda, stelesnenie politického nacizmu. Pre Čechov môže byť v tom realistickejšom prípade kontroverzným hrdinom. V tomto si berme aspoň maličkú inšpiráciu nasatím ľudí z vlastnej krvi, ich pozvaním do domoviny predkov. Odvšadiaľ a s privilégiami. A bez násilia. To by bolo manévrové.
Prípad obetovania masívneho množstva nemeckých, sovietskych a volynsko-českých životov (90% armádneho zboru gen. Svobodu) pretlačením mäsa cez priesmyk (z operačného hľadiska typický nátlakový prístup, z politicko-strategického hľadiska manévrový prístup) len preto, aby SNP nebolo čisto slovenskou záležitosťou a aby si potom Slováci nemohli nárokovať štátnosť, je príkladom opaku manévrového prístupu.
Žiada sa vysvetlenie nenávistníctvom posadnutým menej chápavým čitateľom toho, kto si trúfol tie veci napísať, čo mu dáva kredit. Píše to človek, ktorý si môže bez akéhokoľvek nadsadzovania nárokovať autorstvo strategických dokumentov (Vojenská stratégia, Systém riadenia výcviku, Systém operačnej pripravenosti) doktrín (J2, J3, J6, ŠS, VzS) a prenos manévrizmu do ich obsahu. Ktorý v štruktúrach GŠ robil to, čo sa malo pôvodne nazývať „ZNGŠ-zástupca veliteľa ozbrojených síl“ (J2, J3, J6). Úbohosť a malosť „malých veľkých“ funkciu nazvala inak a hlúpo. Ale jej obsah bol jasný a kompetencie zodpovedali názvu, ktorý bol predložený. A ktorý bol z titulu veliteľa nadriadeného nášmu jedinému útvaru špeciálnych síl aj C-in-C Special Forces: bolo vysvetlené, chápaví chápu.
Na diskusiu nemám čas, ale tentoraz som sa ku všetkým príspevkom dostal. Nemá význam vypisovať odpovede a dohadovať sa. Tí z vás, ktorí prídu k pamätníku vo Vozokanoch 16. februára o 11:00, dostanú šancu na osobnú diskusiu o mojich príspevkoch. Priestor nájdeme. Nebojím sa ani provokatívnych otázok a komentárov – pokiaľ budú k veci. Lebo o to ide.
Pokračovanie v nasledujúcej sérii pôsobenia proti presile z teórie chaosu
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR
