Aktuality, Bezpečnosť,

Ako pôsobiť proti presile? Manéver a princípy vojny. Tretia časť.

---

V každej vojne vždy ide o politicko-strategické víťazstvo (vojna je totiž pokračovaním politiky), nie o taktické úspechy. Vojensko-strategické víťazstvo sa rozhoduje na operačnej úrovni, preto je vecou operačného veliteľa rozhodnúť o spôsobe vedenia vojnovej činnosti, definovať kritickú slabinu protivníka a rozhodnúť sa o prijatí, alebo odmietnutí zrazení s protivníkom tak, aby nezničil svoje vojsko za cenu jednej víťaznej operácie. Vojny nie sú vedené pre dočasnú slávu vojvodcov, ale pre dosiahnutie politicko-strategických zámerov vojny. Existujú len dva politicko-strategické zámery vojny:

1. Obmedzený, kedy ide o obmedzenie suverenity protivníka;

2. Absolútny, kedy ide o zbavenie suverenity a teda identity.

Malý štát, malá sila, má len výnimočne možnosť dosiahnuť absolútny zámer vojny a je nerozumné sa o takýto usilovať. Preto nemá dôvod vyvolávať vojny, môže sa len brániť. Na druhej strane, pri nerozumnom spôsobe boja sa už neraz v histórii stala obeťou absolútneho cieľa vojny protivníka. Nátlakovým spôsobom vedenia vojnovej činnosti môže menšia strana pri troche šťastia vojnu neprehrať, ale historicky iba manévrovým spôsobom môže v akejkoľvek vojne vyhrať.

Typ vojny verzus štýl vedenia vojny.

Vojenská teória dnes v zásade dosiahla zhodu o tom, že existujú dva štýly vedenia vojny, nátlakový a manévrový. Niektorí autori uvádzajú guerillový typ vojny za samostatný štýl, ale aj táto sa dá viesť uvedenými dvomi štýlmi, preto si dovolím tvrdiť, že ide o typ vojny, nie o štýl vedenia vojny. Jednotlivé štýly sa na rôznych vojenských úrovniach vedenia vojny (vojensko-strategickej, operačnej, taktickej) môžu uplatňovať rôznym spôsobom. Napríklad v zásade manévrový štýl vojny z vojensko-strategickej a operačnej úrovne sa môže doplniť o nátlakový štýl na taktickej úrovni. Pre menšieho protivníka optimálny prípad nastáva použitím jednotného, manévrového prístupu na všetkých úrovniach. Vrátane politicko-strategickej, teda geostrategickej úrovne.

Za rozhodujúce princípy každej vojny, nielen horúcej, je možné považovať:

• Ekonómia síl

• Zachovanie a udržiavanie iniciatívy

• Jasný a jednotný zámer

• Koncentrácia síl na dosiahnutie rozhodujúcich cieľov

• Rýchlosť konania a rozhodnosť

• Prekvapenie

• Používanie decentralizovaného velenia zámerom

• Definovanie a využívanie slabín

• Klamanie a ochrana

Existuje niekoľko zoznamov takýchto užitočných zásad, napríklad jeden teoretik manévrových prístupov: podplukovník Kayden, uvádza 11 tzv. “maxím” manévrovej vojny. Niektoré z nich sú všeobecnými princípmi vojny a samotné nemusia charakterizovať manévrový prístup. Až pri komplexnom uplatnení sú charakteristickými črtami takéhoto prístupu. Tieto princípy sa stali základom niekoľkých doktrín, ktorých som bol na začiatku tisícročia hlavným autorom a spracovateľom, predovšetkým doktríny vedenia viaczložkových operácií. Tragika malosti a úbohosti časti vysoko postavených ľudí na ministerstvách je v tom, že hlavný autor 95% textu nie je vôbec uvedený, ale za spracovateľa bol ešte pred pár rokmi uvádzaný administrátor formátovania, ktorý dokonca v čase mojej maródky chodil po dokončené texty ku mne domov. Nie je to jeho vina.

Každý súboj, nielen vojenský, je stretom antagonistických vôlí, pretože obidvom stranám konfliktu ide o víťazstvo. Zatiaľ čo v civilných činnostiach sa na optimálnu metódu vykryštalizovala metóda “Ja vyhrávam, ty vyhrávaš”, vo vojne (vrátane obchodnej a inej) je to už z jej podstaty rozdielne. Ak sa niekto rozhodol použiť najkrajnejší prostriedok dosiahnutia svojich cieľov a presadenia svojich záujmov: vojnu, v tom prípade ide každému o vlastné víťazstvo a o porážku protistojacej vôle. Výsledkom môže byť patový stav, čo je pre slabšieho protivníka často víťazstvo tým, že nepriateľ alebo protivník nedosiahol svoje zámery.

Víťazstvo vo vojne je preto relatívnou záležitosťou a kritériami úspechu sú nasledujúce aspekty:

1. dosiahnutie politických cieľov vojny

2. relatívna výhodnosť postavenia konfliktných strán pred konfliktom a po konflikte.

Taktický úspech sám osebe nezabezpečuje strategické víťazstvo vo vojne, čiže taktický úspech nestačí. Lenže, úlohou vojaka je dosahovanie takých taktických víťazstiev, ktoré sú podriadené strategickým zámerom vojny. Spojivom stratégie a taktiky je operačné umenie. V malej armáde už rota môže plniť operačné úlohy so strategickými zámermi, z čoho vyplýva, že kvalitne pripravený veliteľský zbor už na úrovni kapitána a majora by mal byť schopný operačne rozmýšľať a analyzovať strategické zámery nadriadených stupňov. To sa môže naučiť len štúdiom príkladov histórie a cielenou, sústredenou prípravou, obsahujúcou výcvik, vystavenie podmienkam, kde sa musí prejaviť. Z toho vyplýva, že každý perspektívny kapitán malého štátu s malými ozbrojenými silami by mal pred prevzatím velenia na úrovni roty absolvovať pred-operačnú úroveň školenia.

Zároveň z toho pre úspešné zavedenie a uplatnenie manévrových prístupov vyplýva dôležitosť výberu ľudí, ich formovania vzdelaním a výcvikom, umožnením rastu postupným zvyšovaním zodpovednosti, ale aj striedaním charakteru funkcií medzi veliteľskými a štábnymi. Rotácia dôstojníkov je nutnosť, lebo len takto rastú manažéri vojny. A v takom prístupe má významnú úlohu kvalitný a tvorivý poddôstojnícky zbor: nositeľ technickej odbornosti a vykonávateľskej zručnosti. Dôstojník je manažér vojny, poddôstojník je vykonávateľ vojny. O personalistike inde.

Na operačnej úrovni sa plánujú ťaženia a operácie, čiže postupnosť taktických bojov a súčinnosť. Operačná úroveň plánuje distribúciu a použitie logistických a ľudských zdrojov na zabezpečenie boja. Určujú sa priority dosahovaných zámerov a cieľov a prebieha plánovanie fáz operácií. V manévrovom prístupe sa tieto bežne známe zásady odlišujú podstatou. Napríklad fázy sú plánované podľa dosahovaných čiastkových zámerov, nie podľa časového priebehu bojov.

Priorita môže byť len jedna resp. málo a ekonómia síl (šetrenie silami a prostriedkami) si vyžaduje sústreďovanie úsilia na jeden cieľ v jednom čase, ako opak diverzifikácie úsilia. V manévrovom prístupe sú operačný plán a operačná smernica stručnými a zhutnenými dokumentmi, zrozumiteľnými pre každého zainteresovaného vojaka, nie rigidnými a detailnými elaborátmi, ktorým rozumie často len ich autor. Ekonómia síl znamená aj to, že sa vojská nevybíjajú v bojoch, ktoré priamo alebo nepriamo neprispievajú do dosiahnutia strategických zámerov. Všetko napísané sa dá uplatniť aj v obchodných a iných nekrvavých, akýchsi civilných resp. nevojenských vojnách resp. stretoch vôle resp. zámerov.

Prvotným predpokladom úspechu v manévrových vojnách je identifikácia vlastných a protivníkových kritických faktorov, slabín, kľúčových bodov. Ak nie je možné zakryť vlastné slabiny, tak ich treba urobiť bezvýznamnými pre protivníka z hľadiska dosiahnutia jeho strategického zámeru. To je manévrový prístup. Nemusí ísť iba o hmotné a fyzické slabiny, ale aj o nehmotné.

Napríklad v zámere nadnárodnej oligarchie o vytvorenie superštátu EÚ euroúradníctvo trikmi vnútilo štátom extrémne nebezpečnú a zákernú Lisabonskú zmluvu. Ide o zmluvu. Tak ako ju prijal náš parlament bez referenda, tak ju môže aj zrušiť: odstúpiť od nej bez referenda. Ak naďalej platí ústavný princíp zvrchovanosti, tak parlament po odstúpení od takejto podvodníckej zmluvy môže vyhlásiť nadriadenosť našich zákonov nad akýmikoľvek vyplývajúcimi zo zmlúv. Tým urobí podvodnícky dokument bezvýznamným pre protivníka z hľadiska dosiahnutia jeho zámeru: likvidácie štátnosti a ovládnutia štátov, ktoré sa tradične dosahujú vojnami. Akurát si treba uvedomiť a priznať, že proti národným štátom je vedená skutočná vojna, z ktorých jedno vojnové ťaženie sa týka ovládnutia suverenity a zvrchovanosti cestou nadradenosti cudzích zákonov. To je viac ako vážne. Inou je plazivé zbavovanie ďalších pilierov štátnosti. Už nás ovládajú menou, chcú EuroWehrmacht, EuroAbwehr…

Napínanie svalov o vystúpení, o referende, o inšpirácii z Veľkej Británie a iných nátlakových, čiže nemanévrových metódach, je nemúdre a zdĺhavé, s neistým výsledkom, s možnosťou sklamania. Nech si nás po manévrových krokoch vychutnajú a oznámia nám svoje rozhodnutie. Je vysoký predpoklad, že zo strachu pred silným impulzom takéhoto kroku pre celý tradicionalistický východ EÚ, by boli aj euroúradníci donútení do akceptovania radikálnych decentralizačných opatrení v rámci EÚ.

Ďalším prvkom manévrového prístupu je určenie, definovanie konečného cieľového stavu, ako meradla úspechu. Týmto môže byť zakončenie konfliktu a podpis mierovej dohody, udržanie územnej celistvosti atď. Vo vyššie uvedenom prípade je to obnova suverenity, vlády nad svojimi záležitosťami. Vždy je snaha o to, aby sme dosiahli s čo najmenšími nákladmi čo najvyšší zisk. Inými slovami “za málo muziky veľa peňazí”. V manévrovej vojne je našim cieľom porážka protivníka, nie dobytie miest, alebo obsadenie terénnych útvarov, resp. čiastkových víťazstiev.

Manévrový prístup nielenže nevylučuje, ale aj podporuje netradičné, nelineárne, asymetrické prostriedky boja, napríklad psychologické, mediálne, informačné, „hybridné“, použitie špeciálnych síl, atď. Čiže ak naši slniečkárski demagógovia vyčítajú Rusku vedenie hybridnej vojny, pričom chcú povedať, že tá „naša“ (čítaj západná) strana také „svinstvá“ nerobí, niečo to hovorí. Totiž týmito tupými vyjadreniami naši strategickí šarlatáni vlastne vyzdvihujú ruské strategické myslenie a dehonestujú to západné. Také jednoduché to v realite iste nebude.

Už len samotná existencia špeciálnych síl s ich spôsobilosťami má často odstrašovací a odraďovací charakter pre protivníka. Efekt vycerených zubov vlka. Hoci ich ofenzívny potenciál je nízky, pôsobením proti citlivým objektom sa ich použitím dosahujú disproporcionálne výsledky. Jednou z rozhodujúcich charakteristík malej sily v manévrovom prístupe je flexibilita, pružnosť konania, nevyspytateľnosť, prekvapenie, šok. Týka sa to aj viacúčelovosti použitia vojsk. Zatiaľ čo príslušník veľkého vojska môže byť jednoúčelovo cvičený a môže si dovoliť ovládanie len svojej úrovne vojny, malá sila musí cvičiť vojsko a veliteľov viacúčelovo, z čoho vyplýva aj rýchlosť a pružnosť prechodu na optimálne spôsoby boja, podľa požiadaviek situácie.

Najideálnejší prípad nastáva, ak sa podarí v čo najrannejšej fáze konfliktu zasadiť protivníkovi strategický úder. Ide o taký úder, ktorý napomôže dosiahnuť strategický zámer. História pozná prípady, keď sa to pri správne definovaných kľúčových bodoch, podarilo veľmi malej vojenskej sile, ba dokonca jednotlivcom. Ale funguje to aj opačne. Najnovším prípadom je neúmyselné zostrelenie ukrajinského lietadla v Iráne. Kapitán (hodnosť) dosiahol dlhoročné vážne negatívne dôsledky reputácie pre svoju vlasť.

Existujú tri hlavné atribúty uplatnenia manévrového prístupu:

1. Určenie hlavného úsilia, ktoré je povinný každý podporovať.

2. Používanie „velenia zámerom“ (takto sme to po pár rokoch nazvali pri spracovaní strategických doktrín) ako protiváhy „direktívneho (detailného) velenia“. „Velenie zámerom“ je kľúčom decentralizácie velenia ako rozhodujúcej podmienky zrýchlenia rozhodovacieho cyklu.

3. Ťahanie prieskumom (tzv. recon pull) v záujme vyhľadávania medzier a slabín v protivníkovej zostave v záujme použitia sily proti slabine. Ako protiváhy nátlakového systému velenia, používajúceho silu proti sile, keď úlohou prieskumu je zistenie podmienok na vopred určený útok (tzv. command push). Inými slovami, v manévrovom prístupe určujú smer postupu prieskum a ním zistené medzery v protivníkovej zostave.

Pokračovanie vo štvrtej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR