Aktuality, Bezpečnosť,

Formovanie dôstojníkov: Exkurzia do histórie vojenskej reformy (1. časť)

---

Podstata toho, že jediná reforma ozbrojených síl v rokoch 2000-2004 bola skutočnou reformou spočíva v tom, že práve táto priniesla zásadnú zmenu charakteru ozbrojených síl. Z vojsk, ktoré boli v podstate škôlkou adolescencie a z dôstojníkov, ktorí boli vychovávateľmi adolescentov, sa stalo čosi úplne nové. Dostali možnosť sa venovať skutočnej profesii vojenského profesionála. A to si vyžadovalo nový typ dôstojníkov, aj poddôstojníkov – títo boli predtým väčšinou vojaci základnej služby

Z hľadiska predmetu tohto článku je dôležité si uvedomiť, že systém prípravy vojenských dôstojníkov závisí v prvom rade od objednávky rozhodujúcich spotrebiteľov. Tými sú všetky zložky ozbrojených síl. Potreba zásadnej reformy systému vojenského vzdelávania a výcviku dôstojníkov vyplývala z úloh reformy ozbrojených síl ako celku, najmä s profesionalizáciou, s tou úzko súvisela. Treba povedať, že väčšina dôstojníkov ani netušila o čo ide, niektorí len tušili, ale nevedeli. Niektorí mohli vedieť, ale nechceli, alebo nechápali. Iba zopár chápalo a chcelo. Mojim vzorom bol iný Slovák, rodák, ktorý vo svojom čase presadil radikálnu reformu rakúskych vojsk, a po ktorom sme nazvali Národnú akadémiu obrany: maršal Andrej Hadík.

 

Genéza vývoja reformy

Prvé pokusy o reformu ozbrojených síl vo všetkých post-socialistických štátoch možno badať veľmi skoro po páde „železnej opony“. V rámci Slovenska sme boli svedkami najmenej piatich pokusov o transformáciu ozbrojených síl. Tieto pokusy z rôznych subjektívnych aj objektívnych dôvodov nedosiahli svoj cieľ. Až koncom roka 2000 vláda SR, ako aj ministerstvo obrany, začali vyvíjať koordinované úsilie na reformu všetkých zložiek ozbrojených síl.

Prvotným zámerom bol ich prechod na západné štandardy s cieľom dosiahnuť interoperabilitu s členskými štátmi NATO. Na základe analýz aktuálneho stavu ozbrojených síl, vykonaných domácimi, ako aj zahraničnými expertmi, minister obrany nariadil vypracovať novú Vojenskú stratégiu (bol som jej hlavným spracovateľom), novú Koncepciu ozbrojených síl a komplexný Dlhodobý plán modernizácie ozbrojených síl.

Dlhodobý plán venoval celú jednu kapitolu rozvoju lídrov a vzdelávaniu príslušníkov ozbrojených síl. Nebol som spracovateľom tejto kapitoly, teda ani konceptu, dokonca osobne by som uprednostnil iný systém, vhodnejší pre malé štáty. Raz to bude treba urobiť. Ale stal som sa jej realizátorom. Účelom môjho článku nie je opisovanie celých pasáží schválených koncepčných dokumentov, ale oboznámenie čitateľov s podstatou realizačných opatrení v jednej z najdôležitejších oblastí: v oblasti formovania dôstojníkov.

 

Kto je dôstojník?

Východiskom každej „liečby“ je diagnóza stavu „pacienta“. V našom prípade boli „pacientom“ celé ozbrojené sily, v špecifickom prípade aj systém vojenského vzdelávania a prípravy. Vznikala tu základná otázka, či „pacient“ naozaj potreboval „liečbu“. Rozhodnutím o reforme ozbrojených síl bolo prijaté aj politické rozhodnutie o správnosti vykonaných analýz stavu ozbrojených síl. Medzi závermi malo rozhodujúci význam konštatovanie, že dôstojníci sa musia stať viac lídrami a menej technicky orientovanými špecialistami. Totiž centrom zmeny bola zásadná zmena v myslení. Otázkou zostávalo, ako vyplniť vzniknutý deficit.

Odpoveď znela: formovaním nového dôstojníckeho zboru ako manažérov a lídrov vojny, nového typu na vojenskú zručnosť orientovaného poddôstojníckeho zboru, ako realizátorov vojny a technickejšie orientovaného zboru dôstojníckych zástupcov. Koncepcie vychádzajú z filozofie budovania ozbrojených síl v moderných západných štátoch. V týchto štátoch sa všetky tri skupiny nazývajú „officers“, čiže dôstojníci. Vrátane tej skupiny, ktorú v starom chápaní nazývame práporčíkmi a v ktorej v skutočnosti ide o dôstojníckych zástupcov (warrant officers). Je to kategória dôstojníkov a špecifická vojenská kariéra.

Ešte pred pokračovaním ďalšej diskusie si musíme objasniť jeden dôležitý faktor. Dôstojnícki zástupcovia sa vyberajú z inej skupiny dôstojníkov: z poddôstojníkov, ktorí už preukázali líderské schopnosti v predchádzajúcej kariére. Inými slovami, nie je ich možné vytvárať náborom z civilných škôl, pretože formovanie požadovaných vojenských vlastností je po vstupe do tejto kariéry výrazne obmedzené. Dôstojnícki zástupcovia sú charakterom svojej roboty v ďalšej kariére orientovaní viac manažérsky.

V modernom chápaní teórie a praxe riadenia ľudí a organizácií je manažérstvo len súčasťou líderstva, nie naopak. Manažment sa považuje za vedu, líderstvo je umenie. Aj preto sa systém výberu a prípravy dôstojníkov podriaďoval novým požiadavkám, žiadal si zmenu.

 

Zmena zodpovedností dôstojníkov

Teraz sa pozrime na podstatu prípravy moderných dôstojníkov reformovaných ozbrojených síl. Zmena v tejto oblasti vyplývala zo zmeny zodpovedností dôstojníkov. V skutočnosti si splnenie nových vzdelávacích a výcvikových požiadaviek nastolených touto zmenou zodpovednosti vyžadovalo vypracovanie nových programov vzdelávania a výcviku pre dôstojníkov, práporčíkov a poddôstojníkov. Implementačným dokumentom Dlhodobého plánu v oblasti vzdelávania a výcviku dôstojníkov sa stal „Koncepčný dokument pre pokračujúcu reformu vzdelávania a výcviku dôstojníkov“ z marca 2003. Na jeho spracovaní som sa nepodieľal. Ale mal som podiel na definovaní nových požiadaviek, čiže na formulovaní toho, čo chceme dosiahnuť, nie na formulovaní ciest ako.

Jeho súčasťou bola aj sumarizácia záverov z predchádzajúcich analýz a hodnotenie stavu, pričom významný podkladový materiál poskytli aj hodnotenia vypracované zahraničnými expertnými skupinami. Medzi závermi z hodnotenia zdedeného systému vojenského vzdelávania dôstojníkov, predloženými na požiadanie ministra obrany v apríli 2002 boli nasledujúce hlavné odporúčania: a) Zameranie vzdelávania na vojenských akadémiách zmeniť z vojensky orientovaných študijných odborov na svojou podstatou civilné akademické programy, b) Vo všetkých programoch vzdelávania a výcviku dôstojníkov klásť väčší dôraz na líderské schopnosti, c) Zabezpečiť väčší vstup NGŠ do akademického zamerania, výcviku a do problémov zaručenia vojenskej disciplíny kadetov na akadémiách, zabezpečiť jeho kontrolu nad všetkými aspektmi programov rozvoja dôstojníkov, d) Zlúčiť obidve vtedajšie vojenské akadémie do jednej spoločnej akadémie v Liptovskom Mikuláši a zrušiť stredné vojenské školy. Počítalo sa teda so zrušením VLA v Košiciach.

Na týchto základoch sa spracovali opatrenia v oblasti prípravy realizačného plánu, ktorého súčasťou boli aj nevyhnutné zmeny v legislatíve na uľahčenie realizácie mnohých odporúčaní a záverov. Koncepčný dokument pre pokračujúcu reformu vzdelávania a výcviku dôstojníkov predstavoval východisko v procese vypracovania konečného plánu realizácie programu vzdelávania a výcviku pre vojenských dôstojníkov.

 

Požiadavky na zmenu vzdelávania

Zmena v systéme vzdelávania dôstojníkov sa nerobila preto, že by pôvodný systém bol zlý sám osebe, ale preto, že tento systém vonkoncom nezodpovedal požiadavkám budúcich profesionalizovaných ozbrojených síl. V čom boli vtedajšie zdedené programy vzdelávania, ako aj samotné vojenské vysoké školy iné a do budúcnosti nevyhovujúce?

Zdedené študijné programy vojenských akadémií boli spracované na konkrétne vojenské študijné odbory tak, aby absolventi získali akademické vzdelanie druhého stupňa, najmä s titulom inžinier. Súčasťou štúdia na akadémiách bola špecializovaná vojenská príprava a výcvik, ktoré mali poskytovať základ budúcej vojenskej služby a vyradenie v hodnosti poručík.

Výcvik na vojenskej technike bol integrálnou súčasťou akademického vzdelávania vo vojenských akadémiách. Vykonával sa formou vojenských seminárov, ako aj poľným výcvikom vo výcvikových priestoroch ozbrojených síl. Pre letcov na lietadlách. Treba povedať, že v pozemných odbornostiach v princípe išlo a aj má ísť o poddôstojnícky typ výcviku. Kadeti počas štúdia mali získať vojenské skúsenosti v jednotkách pre nástupné funkcie podľa druhu vojsk.

Z analýzy študijných programov bolo konštatované, že asi pätina štúdia, bola venovaná výcviku a štyri pätiny akademickému štúdiu. Zároveň bolo faktom, že veľká časť akademických predmetov bola úzko prepojená s vojenskými požiadavkami a mala malé civilné uplatnenie. Inými slovami povedané, vysokoškolské vzdelanie vo vojenských akadémiách nebolo kompatibilné s požiadavkami na civilné vysokoškolské vzdelávanie, už vôbec nie s požiadavkami nového vysokoškolského zákona.

Na tejto skutočnosti vonkoncom nič nemenili prívlastky „špeciálny“ resp. „vojenský“ k jednotlivým predmetom, ba dokonca naopak. Toto konštatovanie je mimoriadne dôležité v procese chápania nevyhnutnosti zmeny a presadeného nového systému vojenského vzdelávania.

 

Požiadavky na zmenu výcviku

Zdedený vojenský výcvik mal vo väčšine vojenských špecializácií úzky a podrobný technický charakter a neumožňoval flexibilnosť v ďalšej vojenskej kariére dôstojníka. Vtedajší systém v princípe zodpovedal prístupom podľa západoeurópskej tradície. Ibaže, korene mal v 18. a 19. storočí a už po 2. svetovej vojne sa zistilo, že nezodpovedal požiadavkám dobových vojenských konfliktov.

Štáty Varšavskej zmluvy sa uberali smerom zužovania špecializácií, zvyšovania úrovne vzdelávania a posilňovania ich vojenského charakteru. Tento prístup bolo možné nazývať extenzívnym systémom rozvoja prípravy dôstojníkov. Štáty NATO menili systém prípravy vychádzajúc z požiadaviek na dôstojníkov na základe analýz skúseností zo všetkých vojen 20. storočia. Tento spôsob môžeme nazývať intenzívnym systémom rozvoja prípravy dôstojníkov.

Zatiaľ čo prvý systém nepredstavuje zmenu kvality dôstojníka z hľadiska vojenských kritérií, druhý systém sa vo vojenskej praxi osvedčil lepšie minimálne tam, kde proti sebe v boji stáli absolventi dvoch systémov. Z hľadiska celoživotného výcviku dôstojníkov sa už vtedy vo viacerých post-socialistických štátoch začali presadzovať určité prvky kariérnej prípravy zo západných štátov.

Treba povedať, že preberanie západných mechanizmov cestou zavádzania účelových, akademických, alebo vyšších akademických kurzov ešte neznamenalo zásadnú zmenu obsahu a najmä kvality prípravy z pohľadu cieľového stavu, čiže produktu: dôstojníkov. Takéto formálne a legislatívne aj obsahovo polovičné opatrenia vo svojich dôsledkoch spôsobili viac škody ako úžitku. Dôsledky neboli viditeľné, ale práve preto boli oveľa vážnejšie. Viem, že u časti „nostalgikov“ vyvolávam už týmto konštatovaním zúrivosť. V čom bola teda podstata? O tom sa čitatelia dozvedia v nasledujúcej časti analýzy o pár dní.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

Bezpečnostno-vojenský analytik

Bývalý Generálny riaditeľ Sekcie vojenského vzdelávania MO SR