The Flying Tigers – Lietajúci tigri, slávna dobrovoľnícka jednotka bojujúca v juhovýchodnej Ázii proti japonským pilotom v 2. svetovej vojne
Preslávili sa pod prezývkou Flying Tigers, teda „Lietajúci tigri“. Lietali v službách letectva Čínskej republiky ako dobrovoľníci v období druhej čínsko-japonskej vojny v rokoch 1941 až 1942. Hoci jednotka na čele s Claireom Lee Chennaultom začala vznikať ešte pred napadnutím USA zo strany Japonského cisárstva, prvých leteckých súbojov sa zúčastnila až 20. decembra 1941 nad čínskym Kchun-mingom. Oficiálne označenie bolo 1st American Volunteer Group, teda 1. americká dobrovoľnícka skupina. Kto boli títo muži?
Civili s vojenským výcvikom
Fanúšikom leteckej histórie celkom známa vec, širšia verejnosť však bude určite prekvapená informáciou, že členovia slávnej leteckej vojenskej skupiny boli de facto civili. Prakticky všetci síce predtým slúžili v letectve americkej armády, námorníctva či námornej pechoty (U.S. Army, Navy, Marine Corps), avšak vystúpili z ich služieb a uzavreli zmluvy s Central Aircraft Manufacturing Company – CAMCO, čínskou spoločnosťou. Táto bola založená v tridsiatych rokoch ako spoločný podnik čínskej vlády a amerického výrobcu lietadiel Curtiss-Wright. Za spoločnosťou stáli v pozadí aj významní ľudia a politici tohto obdobia, a to napríklad poradca amerického prezidenta F.D. Roosevelta, Tommy Corcoran, či švagor čínskeho prezidenta, generalissima Čankajška, T.V. Soong. Existencia takejto spoločnosti značne uľahčovala dovoz a financovanie vojenského materiálu do Číny, spočiatku realizovaný ako nákup, neskôr kombináciou nákupu a zapožičania.
Lovci odmien
Dnes hádam najznámejšia americká letecká skupina v dejinách, lietala na stíhacích lietadlách vyššie spomenutej firmy, Curtiss P-40 Warhawk s vyobrazením žraločej tlamy v prednej časti trupu. Civili bojujúci na strane Čínskej republiky bojovali za odmenu. Z dostupných prameňov vieme, že to bolo od 250 amerických dolárov pre pozemný personál cez 600 pre „obyčajných“ pilotov až po 750 amerických dolárov pre veliteľov letiek. Okrem toho mali piloti skupiny „Lietajúci tigri“ ústny sľub v podobe bonusu 500 dolárov za každé zničené japonské lietadlo. Pre zaujímavosť, 500 amerických dolárov z toho obdobia v prepočte na dnešné peniaze zodpovedalo približne 7000 amerických dolárov v roku 2016. A hoci tento bonus bol považovaný iba za chýr, napokon peniaze vyplatené boli – celkovo bolo vyplatených 296 bonusov 67 pilotom…
Letecké esá bez prehry
Celkom výnimočný jav je pri tejto leteckej skupine ten fakt, že počas svojej histórie nikdy neprehrali ani jeden letecký súboj. Hoci sa zúčastnili viac ako 50-ich vzdušných stretov, nestratili ani jeden. Často bývali prečíslení nepriateľskými lietadlami, či už ako dvaja-na-jedného, mnohokrát však až štyria-na-jedného, napokon však vždy vyšli víťazne. Podľa záznamov len desať Lietajúcich tigrov bolo zabitých v akcii, sedem z nich počas nehôd. Plných 19 pilotov získalo titul „letecké eso“, pre jeho dosiahnutie bolo potrebné dosiahnuť 5 potvrdených zostrelov. 9 Lietajúcich tigrov dosiahlo 10 vzdušných víťazstiev a Robert Neale až 15. Dejiny bez škvrnky na štíte trvali od decembra 1941 do polovice júla 1942. 4.júla oficiálne skončila zmluva. 55 pilotov vrátane pozemného personálu však súhlasilo s pokračovaním v bojoch ešte do 18. júla. Po tomto dátume letecká skupina zanikla.
Claire Lee Chennault
Veliteľ Lietajúcich tigrov Claire Lee Chennault slúžil v americkej armáde. Kvôli zdravotným problémom s chronickou bronchitídou však v roku 1937 vo veku 43 rokov odišiel do civilu a zamýšľal žiť život farmára v Louisiane. Prišla ale ponuka práce v Číne, konkrétne post hlavného poradcu vojenského letectva pre generalissima Čankajška. 1. mája 1937, len jeden deň po svojom odchode do dôchodku, odchádza na Ďaleký východ a hoci novej práci dával tak 3 mesiace, zostal napokon osem rokov. A hoci mu počas pobytu nikdy nebol ponúknutý akýkoľvek stupeň vojenskej hodnosti v čínskom letectve, všetkým, či už v Číne všeobecne, alebo pilotom, ktorí pod ním slúžili, bol známy ako „plukovník Chennault“. V roku 1941 sa mu podarilo nadchnúť prezidenta Roosevelta pre bláznivú myšlienku leteckej vzdušnej légie a stal sa jej civilným veliteľom. Rovnako ako veliteľ, i ostatní členovia leteckej skupiny však vstúpili na územie Číny ako civilné osoby s oficiálnym povolením ako bankoví zamestnanci, hudobníci, študenti a podobne. Dokonca ako členovia kléru, resp. misionári. V pozadí vzniku skupiny je už vyššie spomenutá pomoc amerického prezidenta, oficiálne Biely dom, ale nikdy nepotvrdil účasť na jej vytvorení.
Účasť vo vzdušných bojoch na nebi juhovýchodnej Ázie
3.1.1942 sa podľa historika C. Douglesa Sternera uskutočnila prvá plánovaná akcia Lietajúcich tigrov. Formácia štyroch lietadiel vyštartovala smerom na japonské letisko Tak severne od Bangkoku v Thajsku. Napokon však nálet úspešne zavŕšili len traja z Lietajúcich tigrov – Jack Newkirk, Jim Howard a Tex Hill, pretože Bert Christman sa kvôli poruche motora musel vrátiť späť na základňu.
Bert Christman sa mimochodom preslávil aj na úplne odlišnom poli. Pred vojnou bol totižto úspešným ilustrátorom komiksov. Žiaľ, konca vojny sa nedožil. 23. januára 1942 sa zúčastnil posledného leteckého súboja, v ktorom jeho stíhačka začala horieť. A hoci sa mu podarilo z nej dostať a skočiť s padákom, počas toho ako bezmocne visel vo vzduchu ho japonskí piloti zabili.
Nasledovali ďalšie akcie a medzi nimi zaujíma dôležité miesto roklina rieky Salween. Táto roklina bola jediným prirodzeným prechodom z Barmy do Číny vhodným pre presun vojakov a techniky. Lietajúci tigri operujúci na mieste sa so svojím nákladom bômb rozhodli pre útok nie na konvoj ľudí s technikou, ale na strmé brehy rokliny. Výsledkom bola zničujúca lavína kamenia a bahna, ktorá zničila cestu a stiahla so sebou stovky vojakov a desiatky bojových vozidiel 56. divízie japonskej okupačnej armády a pochovala ich na dne. Japonci stratili tak možnosť presunu a stiahli sa naspäť do Barmy. Hoci invázia nebola zrušená úplne, podarilo sa ju vďaka tigrom pozastaviť a donútiť Japoncov k zvoleniu inej, dlhšej trasy.
Miesto záveru
Z členov dobrovoľníckej skupiny Lietajúci tigri je iba o troch pilotoch známe, že boli počas bojov zajatí. O Arnoldovi Shamblinovi sa predpokladá, že zahynul v zajatí. Ďalší dvaja, Lew Bishop a William McGarry, boli väznení, no dokázali utiecť.
Lew Bishop sa dostal do rúk Japoncov na území dnešného Vietnamu. Na ceste zo Šanghaja do Mandžuska sa mu podarilo utiecť z vlaku, v ktorom bol prevážaný. Šťastnou zhodou okolností sa skontaktoval s anglicky hovoriacim členom čínskeho odboja, a ten ho dostal do bezpečia.
Druhý úspešný tiger mal nemenej zaujímavý osud – bol zajatý thajskou políciou. Tá ho odovzdala Japoncom na vypočúvanie. Japonci po ukončení výsluchu ho vrátili späť thajskej polícii. Ocitol sa vo väzení v Bangkoku, odkiaľ sa mu podarilo ujsť vďaka falošnému úmrtnému listu a z väzenia i z krajiny sa teda nakoniec dostal síce v truhle, no živý!
A napokon, hoci by sa toho dalo napísať ešte ďaleko viac, nedá sa nespomenúť v krátkosti osud Lietajúceho tigra, Jamesa „Jima“ Howella Howarda. Ten ako jediný z Tigrov lietal aj v Európe a stal sa leteckým esom i tam. Po návrate domov v roku 1942, po tom ako bola skupina Lietajúci tigri rozpustená, dostal ponuky tak od armádneho letectva ako aj od námorníkov vstúpiť do ich radov. Rozhodol sa pre službu v USAAF (armádne letectvo) a slúžiť začal ako kapitán. V roku 1943 dostal hodnosť majora a velenie 356. stíhacej perute z 354. stíhacej skupiny so základňou vo Veľkej Británii. 11. januára 1944 sprevádzal na svojom Mustangu P-51 formáciu amerických bombardérov B-17 Flying Fortress. Skupina bola napadnutá tridsiatimi stíhačkami Luftwaffe a vo viac než polhodinu trvajúcom vzdušnom boji sa mu podarilo zostreliť najmenej 6 nepriateľských stíhačiek. Aj po minutí munície ďalej pokračoval v boji. Za túto akciu bol povýšený do hodnosti podplukovníka a v júni 1944 mu bola udelená tiež Medaila cti. Dožil sa nielen konca vojny ale i pomerne vysokej staroby. Zomrel 18. marca 1995, mesiac pred svojimi 82. narodeninami.
Spracoval: Milan Paulus, zdroje: www.militaryhistorynow.com, wikipedia, ai.
